Východná Vysoká (2 429 m n. m.) je štvrtý najvyšší štít v Tatrách, na ktorý vedie značený turistický chodník (po Rysoch, Kriváni a Slavkovskom štíte). Vrchol leží v celku na slovenskej strane Tatier a známy je predovšetkým nadpriemernými výhľadovými kvalitami na najvyššie vrcholy Karpát. Tento príspevok bude venovaný zimnému výstupu na Východnú Vysokú z obce Tatranská Polianka (teda od Sliezskeho domu). Na vrchol sme vystupovali po značke cez Poľský hrebeň; zostupovali sme zimným variantom cez Studené sedlo. Srdečne vás pozývam!
Obsah
- Z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom
- Prechádzka cez Velickú próbu
- Výstup hornými partiami Velickej doliny
- Poľský hrebeň v zime (2 200 m n. m.)
- Východná Vysoká – vrchol
- Zostup cez Studené sedlo
- Mapa výletu
- Bibliografia
Z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom
Na parkovisko v Tatranskej Polianke prichádzame okolo 9:30 [podľa stavu z decembra 2024 je poplatok za parkovanie 15 eur na deň za auto, platba len online, nadmorská výška parkoviska: cca 1 020 m n. m.]. Napriek pomerne neskorej hodine nachádzame ešte niekoľko voľných miest. Partiu máme dnes početnú, ale na zimný pokus o zdolanie Východnej Vysokej sa odhodláme len dvaja – ide Jaromir a moja maličkosť. Vyrážame teda vopred po zelenej turistickej značke, chcúc čo najrýchlejšie prekonať prvý úsek dnešného výletu – výstup k Sliezskemu domu.
Zelená značka vedie dnom Velickej doliny, pozdĺž Velického potoka. Úsek z parkoviska k Sliezskemu domu si vyžaduje prekonanie cca 650 metrov prevýšenia na vzdialenosti piatich kilometrov. Väčšinu času vedie chodník širokou a pohodlnou cestou cez sympatický les. Terén stúpa postupne a skôr mierne. Jedinou ťažkosťou sa ukázal byť… všadeprítomný ľad. Niektoré úseky zelenej značky pripomínajú dnes naklonené klzisko a vyžadujú si mimoriadne opatrné kladenie krokov.
Asi pol hodiny po opustení parkoviska sa z chodníka otvárajú prvé výhľady na blízky Gerlachovský štít. Impozantná panoráma na kráľa Tatier nás bude sprevádzať počas celej výpravy na Východnú Vysokú. Hoci máme v kalendári predposledný deň roka, podmienky na chodníku sú… jarné. Vo Velickej doline je snehu ako šafranu a teplota je výrazne nad nulou. Na jednej strane je krásne, teplo a slnečno, na druhej strane obaja cítime, že takéto atmosférické podmienky na konci roka v Tatrách sú jednoducho niečo zvláštne.
Hodinu po opustení parkoviska v Tatranskej Polianke sa ocitáme v pásme kosodreviny. Prechádzame cez pozdĺžnu Nižnú Velickú poľanu (1 560 – 1 600 m n. m.) a okolo 10:50 prichádzame k Horskému hotelu Sliezsky dom (1 670 m n. m.). Ale prečo Sliezsky? Ukazuje sa, že objekt bol postavený v rokoch 1894 – 1895 vďaka úsiliu vroclavskej sekcie Uhorského karpatského spolku (MKE). Vroclav síce do Rakúsko-Uhorska nepatril, ale spolok sa vtedy tešil takej sláve, že otvorili aj zahraničnú sekciu. Dnes Sliezsky dom hrdo nesie titul najvyššie položeného hotela na Slovensku a v celých Karpatoch. K objektu vedie asfaltová cesta, takže hostia sa sem môžu dopraviť vlastným autom.
Pri Sliezskom dome je zelená turistická značka prehradená drevenou závorou. Nuž, teraz začína tá menej legálna časť nášho výletu. Musíte totiž vedieť, že na Slovensku v zime platí uzávera turistických chodníkov nad úrovňou chát. Z početných stôp sa však dá usúdiť, že túžba zdolávať vrcholy je v ľuďoch silnejšia než hrozba sankcie v podobe pokuty od strážcu parku. Zelená značka teraz vedie brehmi Velického plesa, pokrytého dnes ľahkou vrstvičkou ľadu. Úsek chodníka pri plese sa ukazuje ako najviac zľadovatený úsek dnešného výletu.
Prechádzka cez Velickú próbu
Za Velickým plesom začína chodník prudko stúpať nahor. Máme teraz pred sebou krátky, ale intenzívny výstup na dolinnú terasu (cca 150 metrov prevýšenia na vzdialenosti 400 metrov). Vo výške cca 1 750 m n. m. prechádzame pod Večným dažďom – skupinou skál známou tým, že bez ohľadu na dennú hodinu a atmosférické podmienky z nich vždy kvapká voda. A skutočne – dnes tiež kvapkala.
Vo výške cca 1 800 m n. m. prekonávame výstup na terasu a vychádzame na zreteľnú plošinu – 300-metrovú lúku s názvom Velická záhrada. V tomto ročnom období tu kvety samozrejme nie sú, ale vďaka výnimočným výhľadom na nás toto miesto aj tak urobilo obrovský dojem. Po ľavej strane máme teraz impozantnú stenu Gerlachu, po pravej zasa rozoklaný hrebeň Velických granátov. Je pozoruhodné, že sa pomaly blížime k výške Giewontu a sneh stále takmer nikde nie je.
Výstup hornými partiami Velickej doliny
Po prejdení Velickej záhrady pokračujeme v ďalšom výstupe hornými partiami Velickej doliny. Vo výške cca 1 950 m n. m. prichádzame k brehu Dlhého plesa a vchádzame do tienistej kotliny, vtlačenej medzi stenu Gerlachu a západný svah Suchej kopy. Máme teraz pred sebou zaujímavý traverz vedúci úzkym chodníkom cez strmý svah. Snehu je tu podstatne viac, sklon sa zvyšuje, preto sa rozhodujeme obuť si mačky a začať s istením cepínom.
Poľský hrebeň v zime (2 200 m n. m.)
Z kotliny vychádzame vo výške cca 2 000 m n. m. Nachádzame sa teraz v Zadnej Velickej doline, teda v najvyššej časti Velickej doliny. Do sedla Poľský hrebeň nám zostáva 200 metrov prevýšenia na vzdialenosti 700 metrov. Strmé to začína byť až v záverečnej fáze výstupu. Prekonať treba niekoľko skalných políc, zaistených kramľami a reťazami. Miesto nám nespôsobuje väčšie problémy, ale vyžaduje si pozorné kladenie krokov. Snehová pokrývka je tu malá, takže občas škrabeme mačkami po holej skale.
Na Poľskom hrebeni (2 200 m n. m.) sa hlásime o 12:30. Názov sedla pochádza pravdepodobne ešte z 18. storočia a prischol tomuto úseku hrebeňa vďaka vtedajšej zmluvnej poľsko-uhorskej hranici. Poľský hrebeň oddeľuje Velickú dolinu od Bielovodskej doliny a Velický štít (2 319 m n. m.) od Východnej Vysokej. Okrem toho tvorí začiatok slávnej hrebeňovej Martinovky na Gerlach. Z Poľského hrebeňa na Východnú Vysokú vedie žltá turistická značka.
Východná Vysoká – vrchol
Výstup z Poľského hrebeňa na Východnú Vysokú nepatrí k špeciálne náročným, ale z času na čas terén vyžaduje použitie rúk a silnejšie zaseknutie cepína. Vo všeobecnosti je však väčšina úseku namáhavým naberaním posledných metrov výšky po kamenistom podklade. Pri porovnaní so štítmi na poľskej strane Tatier subjektívne považujem Východnú Vysokú za ťažšiu než Kościelec, podobnú Svinici a podstatne ľahšiu než Rysy alebo Granáty (hovorím samozrejme výhradne o zimných verziách). Výstup zo sedla na Východnú Vysokú (2 429 m n. m.) v číslach predstavuje 250 metrov prevýšenia na vzdialenosti 500 metrov. Úsek prekonávame za cca 30 minút, pričom dosiahnutie vrcholu oslavujeme niekoľko minút po 13:00. Celá cesta z parkoviska v Tatranskej Polianke nám teda trvala niečo vyše 3,5 hodiny. Sme spokojní – na zimné podmienky je čas naozaj slušný.
Výhľad z Východnej Vysokej je pravdepodobne jedna z najúžasnejších panorám v celých Tatrách. Vidieť odtiaľto doslova všetko! Vo „full HD“ kvalite sledujeme napr. mohutné telo Gerlachu, Rysy, Vysokú a Ganek na západe, Bradavicu na juhu či Ľadový štít, Baranie rohy a Lomnický štít na východe. Bez tieňa preháňania môžem povedať, že dnešná panoráma z Východnej Vysokej je jeden z najkrajších výhľadov, aké som v živote videl.
Zostup cez Studené sedlo
Na vrchole trávime niekoľko krásnych minút, potom začíname zostup. Bude to trochu inak! Na vrchole mi Jaromir hovorí, že pred výletom sa zoznámil s priebehom rýdzo zimného výstupového variantu na Východnú Vysokú a že ho v podstate môžeme teraz otestovať pri ceste späť. Nemám proti tomuto nápadu žiadne námietky, pretože ako je známe, zostup inou cestou je vždy oveľa zaujímavejší. Opúšťame teda na moment žltú značku a kamenistým svahom schádzame do Studeného sedla (cca 2 360 m n. m.).
Kúsok pod Studeným sedlom robíme ešte drobný traverz, naberajúc správny kurz na zostup. Úloha je o to ťažšia, že v tejto oblasti nie sú stopy – zrejme v poslednom čase nikoho nenapadlo navštíviť Východnú Vysokú inak než cez Poľský hrebeň. Počnúc výškou cca 2 300 m n. m. schádzame už priamo nadol, späť k úpätiu Zadnej Velickej doliny. Strácame tak 300 metrov prevýšenia na vzdialenosti asi pol kilometra. Snehové podmienky sú rôzne: časť úseku prekonávame po stabilnom a zmrznutom podklade, časť zasa zabáraním sa po kolená v bielom páperí. Zostup v tomto teréne si vyžaduje osobitnú koncentráciu, ale prináša množstvo radosti. A to všetko s výhľadom na neskutočný Gerlach…
Zostup sa stáva podstatne menej príjemným až v záverečnej fáze. Snehová pokrývka je totiž redšia, čo sa prejavuje početnými zaľadneniami a nutnosťou zostupovať po zradných trávach a vyčnievajúcich kameňoch. To všetko spôsobuje, že keď sa opäť hlásime na zelenej turistickej značke, som z toho veľmi rád. Nachádzame sa teraz v mieste, kde sa chodník vynára z kotliny medzi Suchou kopou a stenou Gerlachu. V ďalšej fáze výletu zostupujeme už rovnako, ako sme sem vyšli.
Pri Sliezskom dome sa hlásime opäť okolo 15:00. V objekte stretávame zvyšok našej partie a zjeme všetko to, čo sa nám ešte podarilo nájsť v batohoch. Okolo 15:30 sa rozhodujeme začať zostup. Keďže sa už stmieva, na návrat si vyberáme asfaltovú príjazdovú cestu, ktorú využíva personál a hostia hotela. Cesta je veľmi zľadovatená, čo nás vedie k obutiu si nesmekov. Približne o hodinu neskôr prichádzame na parkovisko v Tatranskej Polianke. Na nebi sa už mihotajú hviezdy, zo štítov zostali len obrysy a ja len tak sedím na lavičke. Sedím na lavičke a cítim sa veľmi šťastný!
Dátum výletu: 30. decembra 2024
Štatistiky výletu: 17,35 km, 1 450 metrov prevýšenia
Ďakujem za čas venovaný prečítaniu môjho príspevku! Ak chcete byť v obraze s novým obsahom, pozývam vás sledovať ma na Facebooku a Instagrame! Budem vďačný za každý lajk, komentár a zdieľanie. Ak považujete môj obsah za hodnotný a chcete ma podporiť, pozývam vás na virtuálnu kávu na buycoffee.to.
Mapa výletu
Bibliografia
- Nyka Józef, Nyczanka Monika, Tatry Słowackie, Wydawnictwo Trawers, 12. vydanie, Latchorzew 2022.
