V posledný deň treku v pohorí Jotunheimen sme prešli trasu z doliny Storådalen do turistickej chaty Memurubu. Úsek bol náročný najmä kvôli neustále sa meniacim poveternostným podmienkam, kvôli ktorým sme ho museli prekonať v silnom daždi. Pozývam vás na posledný článok o našej júlovej expedícii do hôr Jotunheimen!
Obsah
Predchádzajúci deň v Jotunheimen panovali vynikajúce podmienky na trekking. Užili sme si bezoblačnú oblohu, nádherné výhľady a svietiace slnko. Dnes však osud zamiešal karty úplne inak. Už od rána je daždivo, chladno a veľmi hmlisto.
Podmienky nás nelákajú opustiť stan, ale bohužiaľ už nemáme veľa možností. Náš spiatočný autobus do Osla odchádza z Gjendesheimu už pozajtra. Či chceme alebo nie, skladáme stany, nahadzujeme ruksaky a vyrážame ďalej. Veď z cukru nie sme! (aj keď dokážeme byť sladkí).
Štartujeme na dne doliny Storådalen vo výške cca 1150 m n. m. Prvé kilometre prechádzame intenzívnym stúpaním po strmom svahu. Samotný chodník nedáva dôvod na sťažnosti – je to pohodlná, štrková cesta. V nižších častiach doliny je terén ešte celkom husto porastený trávami a nízkymi kríkmi. S narastajúcou výškou sa okolitá krajina mení. Všadeprítomné kamene vytláčajú trávy a mohutný mrak nám takmer úplne zakrýva výhľad na blízke vrcholy.
Asi 2,5 kilometra po začiatku treku dosahujeme výšku 1400 m n. m. Miesto, kde sa momentálne nachádzame, je trochu zvláštne. Je to rozsiahla oblasť bez akýchkoľvek ostrých útvarov. Len kus mierne zvlneného terénu, balansujúceho medzi nadmorskou výškou 1400 a 1600 m n. m., ktorý strmo klesá smerom k jazeru Gjende. Vyzerá to, akoby príroda pripravila základy pre stavbu ďalších štítov, no v poslednej chvíli jej na to došli prostriedky.
Možno je to otázka tej tmavej a vlhkej aury, ale táto oblasť má v sebe niečo záhadné, akoby ukrývala dávno zabudnuté tajomstvo. Okrem toho, z celého treku v Jotunheimen mi práve tento úsek najviac pripomína Skyrim. Na naše šťastie sa tu však nepohybuje žiaden drak. To je dobre, pretože mám pocit, že po minulom týždni je môj ukazovateľ kondície na alarmujúco nízkej úrovni… Dievčatá medzitým vidia stvorenia oveľa priateľskejšie než drak, a to malé stádo sobov.
Po asi piatich kilometroch pochodu dosahujeme najvyššiu nadmorskú výšku dnešného dňa – cca 1520 m n. m. Počasie je stále pod psa, preto nikoho ani nenapadne robiť si akékoľvek prestávky. Navyše tu ani nie je čo obdivovať – okrem krátkych chvíľ zlepšenia nám mraky zakrývajú všetky okolité štíty. Jediným zaujímavým prvkom krajiny je intenzívne tyrkysové jazero Gjende, ktoré sa miestami odhaľuje po našej pravej strane.
Sedem kilometrov po opustení táboriska prichádzame k prvému rázcestiu: vľavo do Memurubu, vpravo do Gjendebu. Zabočíme teda doľava a začíname pomaly strácať výšku. Krajinu okolo nás tvoria skaly pokryté jemným machom, trochu blata a malé jazierka. Už po kilometri od predchádzajúceho rozcestia dorážame na ďalšie. Tentoraz prípadná chyba už nenesie žiadne následky – obe trasy vedú do chaty Memurubu. Ak pôjdeme rovno, prídeme k chate po postupne klesajúcom chrbte. Vpravo zostupujeme pomerne strmým svahom na dno doliny Memurudalen a k chate sa dostávame po chodníku pozdĺž rieky Muru.
My si vyberáme druhú možnosť, o niekoľko sto metrov dlhšiu. Prečo práve túto? Úprimne povedané, neviem. V tej chvíli nikto z nás už podrobne neanalyzuje priebeh toho či onoho variantu. Mraky nevydržali a začali nás polievať nekonečným prúdom mrznúceho dažďa. Chodník sa takmer okamžite mení na malý vodopád a všade sa tvoria menšie či väčšie kaluže. V tej chvíli prepínam do režimu prežitia: snažím sa nemyslieť na čvachtajúcu vodu v topánkach a na to, ako mi je zima. Jednoducho idem vpred: veď tá chata nemôže byť tak ďaleko!
Zostup do doliny Memurudalen v týchto podmienkach spôsobuje drobné problémy: treba schádzať opatrne, pretože šmyknúť sa na blate nie je ťažké. Vo výške cca 1180 m n. m. začíname kráčať pozdĺž rieky Muru. Stále leje ako z krhly. Pomaly sa začínam cítiť tak, akoby som už nikdy v živote nemal byť suchý. Jediné, z čoho sa teším, je to, že som sa na dnešný trek rozhodol obuť si ľahké bežecké topánky do hôr namiesto ťažkých pohoriek. V týchto podmienkach by oba modely úplne premohli, takto je aspoň na nohách o niečo ľahšie.
Chvíľka… bežecké topánky? Čo mi vlastne bráni bežať? A naozaj. Keďže už veľmi chcem byť v teplej chate, v istej chvíli začínam pomaly klusať. S vyše desaťkilogramovým batohom to nie je najjednoduchšia úloha, ale ako sa ukázalo, je to celkom realizovateľné. Týmto spôsobom v pomerne svižnom tempe prekonávam posledných pár kilometrov, ktoré ma delia od teplej kávičky. V týchto okolnostiach bolo ťažké naplno doceniť kvality krajiny v doline Memurudalen. Treba však objektívne priznať, že je to veľmi sympatické a zelené miesto.
Do Memurubu prichádzam krátko po 16. hodine, teda po asi piatich a pol hodinách pochodu. Dobrých pätnásť minút sedím ako zmoknutá sliepka za stolom a tupo hľadím do prázdna. Až po istom čase prichádzam k sebe a nevládne sa pridávam k dievčatám, ktoré dorazili medzitým. Objednávame si kávu, lahodné vafle s prílohami (nórska špecialita!) a kupujeme veľa čokolády. Keď tak sedíme v teple a doprajeme si sladkosti, dobrá nálada sa k nám rýchlo vracia.
Doteraz sme mali skôr sladko-horký obraz tunajších turistických chát (spôsobený hlavne dobrodružstvom v Glitterheim), ale Memurubu nás prekvapuje veľmi pozitívne. Po prvé, ukazuje sa, že v chate sa nachádza sušiareň sprístupnená všetkým turistom, kde si môžeme nechať naše mokré topánky. Po druhé, môžeme sedieť pri stoloch koľko chceme a nikto nás odtiaľ nevyháňa. Napokon, po tretie, ukazuje sa, že pri kúpe kávy platí neobmedzené dolievanie! Či som preto v to popoludnie vypil štyri šálky? Možno.
Po asi dvoch hodinách chatovej utópie začíname pomaly premýšľať nad otázkou dnešného nocľahu. Prestať pršať, ale stále je všade veľmi mokro. Začíname teda chodiť po okolí a obzerať potenciálne miesta na nocľah. A vzniká problém. Kilometer na východ od chaty: strmo klesajúci svah k jazeru Gjende. Kilometer na juh: jazero Gjende. Kilometer na západ: podmáčaná dolina, ktorou sme sem prišli. Na sever: znova strmý svah.
Po krátkej diskusii si teda výnimočne vyberáme chatový kemping, situovaný neďaleko ústia rieky Muru do jazera Gjende. Cena za takúto príjemnosť je 190 nórskych korún [cca 17 eur] na osobu. Zaujímavé je, že majitelia chaty neoverujú, či počet zakúpených miest sedí s reálnym počtom ľudí, ktorí si stavajú stany. Nuž, sme v krajine s vysokou verejnou dôverou. A keďže nám dôverujú, bolo by dobré túto dôveru nezneužívať, však?
Večer sa mraky rozchádzajú a je celkom príjemne. To navádza naše dievčatá… na kúpanie sa v ľadových vodách jazera Gjende. Obdivujem, ale sám sa nenechám presvedčiť. Už pri tom pohľade mi je ukrutná zima… Našťastie so mnou na brehu zostáva aj Jaromir. Síce si musíme vypočuť niekoľko poznámok na tému našej slabej mužnosti, ale aspoň si na konci výletu nič neomrzíme.
Dátum výletu: 26. júl 2024
Štatistiky výletu: 14,5 km, 515 metrov prevýšenia
Viac všeobecných informácií o pohorí Jotunheimen nájdete na tomto odkaze.
Mapa trasy
Posledný deň v Jotunheimen
Na druhý deň už nikam nejdeme – nedá sa. Ukazuje sa, že chodník z Memurubu do Gjendesheimu pozdĺž jazera Gjende je uzavretý. Tragédia to nie je, pretože túto trasu môžeme absolvovať aj trajektom. Poplatok za prevoz jednej osoby je 240 nórskych korún [cca 21 eur]. Lístky sa kupujú priamo pri vstupe na palubu trajektu. Platiť sa dá hotovosťou aj kartou.
V deň nášho návratu sa počasie v Jotunheimen opäť mení o 90 stupňov: máme slniečko a bezoblačnú oblohu. Z paluby trajektu obdivujeme tyrkysové jazero Gjende a blízke hory, ktoré k vode padajú strmými svahmi. O tom, v akej mohutnej doline sa nachádzame, svedčí fakt, že Gjende má v najhlbšom mieste až 149 metrov! To je o 41 metrov viac, ako má najhlbšie poľské jazero Hańcza v regióne Suwalszczyzna.
Tak si myslím, že táto krásna plavba trajektom je tou najlepšou bodkou za našou nórskou eskapádou. Chvíľami to bolo ťažké: v kostiach sme cítili nepriaznivé poveternostné podmienky a únavné, kamenisté stúpania. Napokon sa nám však podarilo prekonať každú prekážku osudu a eskapádu do hôr Jotunheimen si zapamätám ako jeden z najlepších letných výletov v mojom živote. Videl som množstvo nádherných dolín, štítov a ľadovcov. Spal som na pekných miestach a dĺžka nórskeho dňa sa ukázala ako naozaj magická. Napokon – videl som niečo iné, čerstvé. A o to predsa v cestovaní ide, nie?
Srdečne ďakujem celej mojej úžasnej partii: Martine, Natálii, Ize, Marte, Ani, Dominikovi, Jaromirovi a iniciátorovi a hlavnému organizátorovi výletu, Arekovi.
Ďakujem, že ste si našli čas na prečítanie môjho príspevku! Ak chcete mať prehľad o novom obsahu, pozývam vás sledovať ma na Facebooku a Instagrame! Budem vďačný za každý lajk, komentár a zdieľanie. Ak považujete môj obsah za hodnotný a chcete ma podporiť, pozývam vás na virtuálnu kávu na buycoffee.to.
