Trekking do Glitterheim alebo skutočná tvár Jotunheimenu

V druhom dni nášho trekkingu po národnom parku Jotunheimen sme prekonali trasu od jazera Bessvatnet k turistickej chate Glitterheim. Prvýkrát sme mali možnosť popasovať sa s nórskym chladom, skutočnou realitou tamojších chodníkov, stretnúť sa s nórskou pohostinnosťou a tiež otestovať našu schopnosť tímovej práce. Pripútajte sa, pretože vás beriem na cestu po ďalšej časti prastarého pohoria Jotunheimen!

Reportáž z prvého dňa výpravy, počas ktorého sme zdolali okrem iného Besseggen a Besshøe, nájdete na tomto odkaze. Ak naopak hľadáte sprievodcu so všeobecnými informáciami o pohorí Jotunheimen, kliknite sem!

OBSAH:

1. Trekking pozdĺž Bessvatnet
2. Chodník k Russvatnet
3. Výstup na bezmenné sedlo (1 720 m n. m.)
4. Zostup do doliny Veodalen
5. Turistická chata Glitterheim
6. Táborenie v doline Veodalen

Trekking pozdĺž Bessvatnet

Prvým dobrodružstvom dnešného dňa je samotné prebudenie. Je úžasné len tak vyjsť zo stanu, vypiť si rannú kávu a zjesť ovsenú kašu s výhľadom na prekrásne jazero Bessvatnet. Takéto chvíle človeku umožňujú ešte lepšie pochopiť, že hoci požiadavky rozvíjajúcej sa civilizácie natlačili ľudí do zabetónovaných klietok, skutočným domovom pre človeka je (a bude) príroda. S rannou rutinou sa dnes napokon nikto neponáhľa a na chodník vyrážame až okolo 11. hodiny. Kde sa vzala výsada takého neskorého odchodu? Nuž, samozrejme, z neskorého západu slnka.

Počas väčšiny včerajšieho dňa slnko svietilo naozaj intenzívne, čo nám umožnilo kráčať len v tričku. Dnes sa podmienky zmenili: je výrazne chladnejšie, čo si vyžaduje oveľa starostlivejší výber vhodného oblečenia. Začiatok dnešnej trasy vedie pozdĺž brehov nám už dobre známeho jazera Bessvatnet. Podobne ako ostatné jazerá v Jotunheimene, aj toto vzniklo eróznou činnosťou ľadovca počas poslednej doby ľadovej. Kedysi tadiaľto musela tiecť rieka, ktorá sformovala dolinu v tvare V. Ľadovec však túto úzku dolinu rozšíril, čím vytvoril mohutnú, širokú dolinu v tvare U a panvu, v ktorej sa dnes nachádza jazero Bessvatnet. Táto panva je navyše oveľa hlbšia, než sa zdá. Bessvatnet má hĺbku až 102 metrov, čo je len o 6 metrov menej ako najhlbšie poľské jazero – Hańcza na Suvalsku.

Pre mňa sa výlet začal aj s technologickými peripetiami. Chlad a vlhkosť urobili svoje a moje vyslúžilé Xiaomi odmieta poslušnosť. Skúsenosť našepkáva (ako sa neskôr ukázalo – správne), že sa o nejaký čas samo zapne, ale mierny stres zostáva. Bolo by hlúpe zostať bez mobilného telefónu počas celého výletu. V tesnom zástupe kráčame širokou dolinou. Chodník v tomto úseku existuje vlastne len na mape. V skutočnosti kráčame hlavne po trávnatom a kamenistom podklade a len občas zbadáme stopy vychodeného chodníčka. V istom momente, asi pol kilometra pred plánovanou odbočkou doľava, chodník prechádza cez malé močarisko. Tu strácame trochu času hľadaním čo najsuchšej alternatívy, ako prekážku prekonať. V tej oblasti narážame aj na jednu z miestnych nórskych zvláštností, a to na špeciálnu nádobu so soľnými lízankami určenými pre soby. Mne osobne sa zapáčili malé rybárske chatky, ktoré bolo občas vidieť na brehu jazera Bessvatnet.

Chodník k Russvatnet

Po prejdení približne 4 kilometrov prichádzame na križovatku s chodníkom vedúcim z Gjendesheimu do Glitterheimu. V tomto momente na chvíľu opúšťame aj hranice národného parku Jotunheimen. Chodník má v tomto úseku podobu pomerne širokej, pieskovo-kamenistej cesty. Zmenila sa aj krajina okolo nás. Terén je naďalej plochý, ale z každej strany nás teraz obklopuje nekonečná, mohutná pláň. Musím priznať, že tento obrovský priestor na mňa robí veľký dojem, hoci je v ňom aj niečo… znepokojujúce.

Chodník medzitým začína viditeľne klesať. Zostupujeme z výšky 1 400 m n. m. na 1 200 m n. m. k ďalšiemu z miestnych jazier – Russvatnet. Prechádzame cez mostík nad riekou Russa a popri malej pláži. Okolo 13:15, po prejdení 8 kilometrov, sa hlásime pri skupine niekoľkých drevených domčekov, ktoré sú na mape označené ako Russvassbue. Môžeme len tušiť, že ide o budovy využívané rybármi – jazero Russvatnet je totiž známe bohatstvom lososov. Čo je tiež zaujímavé, podľa nórskej Wikipédie je celé toto jazero v súkromnom vlastníctve. Kúpiť si pozemok pri jazere – to chápem. Ale rovno celé jazero? No, niekto si pekne uletel. Pri Russvassbue si dávame krátky odpočinok.

Ďalšia časť trekkingu vedie po pohodlnom, dobre viditeľnom chodníku pozdĺž severného brehu jazera Russvatnet. Keďže sme oproti začiatku výletu stratili trochu výšky, vegetácia okolo nás sa na chvíľu stala o niečo bujnejšou. Pod pojmom „o niečo bujnejšia“ mám na mysli to, že trávy a kríky tu dorastajú do výšky niekoľkých desiatok centimetrov a občas sa objaví aj osamelý strom.

Asi 2,5 kilometra od Russvassbue sa chodník prestáva držať brehov jazera a výrazne odbáča doprava. Konečne začíname stúpať! Možno je to tak aj lepšie. Nórsky chlad mi už dáva poriadne zabrať a pri stúpaní je vždy šanca, že sa trochu zahrejem. Vo výške približne 1 300 m n. m. prechádzame cez malý mostík nad potokom Tjonnholae. Konštrukcia je síce trochu roztrasená, ale nakoniec ju každý z nás bez väčších problémov prekoná.

Výstup na bezmenné sedlo (1 720 m n. p. m.)

Obloha nad nami nenecháva nikoho na pochybách, že zo včerajšieho jasného dňa zostali len pekné spomienky. Po ďalšom krátkom odpočinku preto pokračujeme ďalej. Pred sebou máme úsek stúpania: 400 metrov prevýšenia na najbližších 4,5 kilometra. Znie to jednoducho, však? Nuž, v podmienkach Jotunheimenu to jednoduché nebolo. Ba čo viac, mám pocit, že tento úsek bol najťažšou časťou celej našej výpravy (možno okrem lejakov v posledný dňom, ale nepredbiehajme udalosti…).

Nejaký čas po prejdení mostíka kráčame ešte po trávnatých plochách. Približne vo výške 1 450 m n. m. začína nad vegetáciou jasne dominovať skalnatý podklad. Na úrovni 1 600 m n. m. je už trasa posiata výlučne kamením. Terén si vyžaduje neustálu koncentráciu pri každom jednom kroku; niet divu, že sa vpred pohybujeme veľmi pomaly. V istom momente mám pocit, že kamene ma obklopujú už doslova z každej strany a koniec stúpania sa vôbec nepribližuje. Pridajme k tomu ešte únavu, zamračenú oblohu, nízku teplotu a ťažký batoh a voilà! – dostávame mimoriadne nízku morálku. Sťažujem sa príliš? Možno. Zároveň si však uvedomujem, že pár kilometrov prejdených takýmto chodníkom zocelí charakter oveľa viac ako stovky kilometrov po trasách v našej bezpečnej komfortnej zóne.

Okolo 17:00 prichádzame k jazeru Tjønnholtjønne. Nezastavujeme sa, nemá to zmysel, tlačíme ďalej. Začíname však hrať hru „3P“. Hra spočíva v tom, že jedna osoba vymyslí pre druhú slovo. Táto osoba sa ho potom snaží opísať s použitím iba troch slov, pričom každé sa musí začínať na písmeno P. Hoci som bol k tejto zábave spočiatku skeptický, ukázala sa ako celkom chytľavá. Takto, hádajúc viac či menej iracionálne slová, sa nakoniec vyštveráme na najvyšší bod dnešného dňa – bezmenné sedlo ležiace vo výške približne 1 720 m n. m.

Keď dorazíme do sedla, pomaly sa už blíži 18. hodina. A o tom, aká ťažká to bola drina, svedčí aj malá štatistika zo Stravy. Ukazuje sa totiž, že posledný kilometer stúpania do sedla sme kráčali neskutočných 31 minút, a to aj napriek tomu, že sme prekonali sotva 120 metrov prevýšenia.

Zostup do doliny Veodalen

Na druhej strane sedla je podklad takisto kamenistý a nepríjemný, ale teraz už ideme aspoň z kopca. K lepšiemu sa menia aj výhľady: v dosahu zraku máme desiatky dvojtisícoviek pokrytých ľadovcami. Predovšetkým však môžeme v plnej kráse obdivovať neďaleký vrchol Glittertind (2 452 m n. m.), druhý najvyšší vrchol Jotunheimenu. Pomaly zostupujeme do širokej doliny Veodalen, v ktorej sa nachádza turistická chata Glitterheim a v ktorej plánujeme stráviť dnešnú noc.

Mimochodom, pôvodne sme predpokladali, že naplánovanú trasu prejdeme oveľa rýchlejšie a našej skupine sa podarí ešte v ten istý deň zdolať vrchol Glittertind. A naozaj, vzhľadom na to, že slnko v júli v Jotunheimene zapadá až o 23:00, naľahko by sme to možno aj dokázali. Čoraz viac zamračená obloha, vedomie predpovedaných silných zrážok v noci a, ľudsky povedané, únava nás však viedli k tomu, že sme od tohto plánu svorne upustili. A bolo to tak dobre! Ako sa ukázalo, Glittertind sme mali možnosť zdolať síce o dva dni neskôr, ale zato v priam vysnívaných podmienkach.

Zo sedla k chate Glitterheim máme ešte 5 kilometrov chôdze. Zostup je veľmi pozvoľný – na tomto úseku strácame len 350 metrů prevýšenia. Po približne štyroch kilometroch od opustenia sedla prechádzame cez rozkolísaný most nad riekou Veo. Potom nám už ostáva len prebrodiť sa cez posledný, mimoriadne blatistý a premočený kilometer a sme v Glitterheime! Na hodinkách je 19:40.

Turistická chata Glitterheim

Glitterheim je turistická chata, ktorú prevádzkuje Nórsky turistický spolok (DNT). K objektu vedie štrková cesta. Veľké množstvo stojanov pred budovou naznačuje, že počas pekných dní je toto miesto obzvlášť obľúbené medzi cyklistami. Vo vnútri sa nachádza malý obchodík (alebo skôr recepcia), spoločenská miestnosť pre hostí, jedáleň a kúpeľňa. Podobne ako v iných nórskych chatách, aj tu platí zvyk vyzuť sa a nechať obuv na verande.

Na prvý pohľad pôsobí toto miesto veľmi útulne, preto sa všetci tešíme, že si po celom dni v chlade môžeme oddýchnuť, poriadne sa najesť a v pokoji premyslieť ubytovanie. Rýchlo sa však ukazuje, že nórske chápanie toho, čo je horská chata, sa úplne líši od toho poľského (či nášho slovenského). Personál chaty nám totiž zakazuje jesť vlastné jedlo vo vnútri objektu (a to aj napriek tomu, že sme využili ich obchodík a väčšina z nás si kúpila aspoň nejakú sladkosť). Pripraviť si poriadne jedlo nám dovolili len na studenej verande a aj to (nedajbože!) bez použitia plynovej kartuše. Nasledujúcu polhodinu teda sedíme na kamennej podlahe v predsieni na topánky a jeme lyofilizovanú stravu, ktorú sme zaliali teplou vodou z kúpeľne. Takéto „all inclusive“ máme naozaj radi. Z pozitív – v Glitterheime ako zázrakom ožil môj telefón. Bravo, moje staré Xiaomi, vedel som, že tvoj čas ešte neprišiel.

Problémom je aj otázka nocľahu. Predpovede na dnešnú noc a zajtrajší deň sú totiž jasné: má pršať, a to naozaj výdatne (predpovedajú až 40 mm zrážok). Naše informácie potvrdzuje aj vytlačená predpoveď z portálu yr.no pre Glitterheim, vyvesená na jednej zo stien chaty. Začíname premýšľať, či by v týchto podmienkach nebolo rozumnejšie spať pod strechou namiesto stanu. Našu pozornosť púta kôlňa na náradie, ktorá prilieha k chate zvonku. Hoci je trochu hanba si to teraz priznať, naším pôvodným plánom bolo prespať práve tam.

Táborenie v doline Veodalen

Ale o spaní ešte nemohlo byť ani reči! V chate sme už totiž hromadu času a po zvyšnej trojici účastníkov našej výpravy stále niet ani stopy. Na vysvetlenie – náš výlet bol naplánovaný tak, že tí, ktorí sa cítili dostatočne silní, išli „náročnejšiu“ trasu, kým ostatní išli ľahšou trasou vlastným tempom. Keďže naša šestica pôvodne uvažovala o zdolaní Glittertindu, pustili sme sa dopredu. Zvyšná trojica sa s nami mala neskôr stretnúť v Glitterheime. Keď však prešla 21. hodina a naši stále nikde, začíname byť mierne nervózni.

Spojiť sa s nimi nemôžeme, pretože v doline Veodalen by ste signál hľadali márne. Jaromir preto zapína vysielačku, ktorú si na tento účel špeciálne vzal, no ani tá nám nepomáha zistiť, kde sa naši traja spoločníci nachádzajú. Rozhodnutie preto padá rýchlo: Jaromir, Izka a ja nechávame batohy v Glitterheime a vyrážame späť hore do sedla hľadať zvyšok tímu. Sme oddýchnutí a ideme naľahko, takže stúpanie nám ide veľmi rýchlo. K našim dorazíme pár minút pred 22. hodinou vo výške približne 1 600 m n. m. Berieme unaveným spoločníkom batohy a spoločne smerujeme späť k chate.

Asi kilometer pred Glitterheimom započujeme píšťalku. To je Natalia! Ukazuje sa, že Martyna, Natalia a Marta, ktoré čakali v chate s našimi batohmi, z nej boli vyhodené, pretože podľa personálu tam sedeli už príliš dlho a mali si už dávno zaplatiť nocľah. Dobre, chápem, že nórske štandardy turistiky sú iné, ale naozaj si viete predstaviť, že by vás niekto vyhodil z chaty vo Vysokých Tatrách alebo v Beskydách, keď čakáte na svojich spoločníkov? Vždy sa mi zdalo, že takéto objekty neslúžia len na zarábanie peňazí, ale majú aj určité spoločenské poslanie. V tejto situácii bolo jasné, že plán so spaním v kôlni na náradie je príliš riskantný, keďže personál je voči nízkorozpočtovým turistom naladený vyslovene nepriateľsky.

Napriek tomu dievčatá, ktoré vyhodili z chaty, odviedli skvelú prácu! Každá odniesla po dva batohy do vzdialenosti jedného kilometra od chaty. Prečo práve kilometer? Nuž preto, že Glitterheim má exkluzivitu na organizovanie ubytovania v okruhu jedného kilometra od budovy. Ak by sme sa teda utáborili hneď vedľa chaty, naúčtovali by nám sumu podľa ich cenníka. Dievčatá si poradili nielen s ťažkým nákladom, ale stihli už aj postaviť stany. Takto sa tesne pred 23:00, stále za svetla, všetci stretávame v hotovom tábore. Nebol to ľahký deň, ale v tom momente… nuž, pocítil som, že sme jeden tím.

Dátum výletu: 21. júla 2024

Štatistika výletu: 22 km, 675 metrov prevýšenia

A ako to bolo s tým Glittertindom? O tom už v ďalšom príspevku! Ďakujem, že ste venovali čas prečítaniu môjho príspevku! Ak chcete mať prehľad o novom obsahu, pozývam vás sledovať ma na Facebooku a Instagrame! Budem vďačný za každý lajk, komentár aj zdieľanie. Ak považujete môj obsah za hodnotný a chcete ma podporiť, pozývam vás pozvať ma na virtuálnu kávu na buycoffee.to.

Mapa výletu