Dolomity sú jedným z najobľúbenejších alpských pohorí, známe predovšetkým svojimi fantastickými skalnými útvarmi, intenzívne zelenou krajinou a obrovským výberom via ferrat všetkých druhov. Najvyššou časťou týchto hôr je masív Marmolada, ktorého najvyšší vrchol – Punta Penia – sa týči do výšky 3 343 m n. m. Niet divu, že zdolanie tohto majestátneho vrcholu sa považuje za povinný bod každého výletu do Dolomitov. V tomto príspevku popíšem najobľúbenejší spôsob, ako dosiahnuť Punta Penia, a to výstup zo severu, začínajúci na parkovisku pri Lago di Fedaia. Vitajte pri správe z cesty!
Obsah
- Punta Penia, Marmolada – základné informácie
- Lago di Fedaia – Forcella Col de Bous
- Rifugio Capanna al Ghiacciaio – chata duchov
- Z Forcella Col de Bous k začiatku ferraty
- Via ferrata della Marmolada [B]
- Vrchol Punta Penia (3 343 m n. m.) a chata v oblakoch
- Zostup z Punta Penia
- Mapa výletu
Punta Penia, Marmolada – základné informácie
- Punta Penia (3 343 m n. m.) je najvyšším vrcholom Dolomitov.
- Hlavným východiskovým bodom pre výlety na Punta Penia je horská chata Rifugio Cima Undici, ktorá sa nachádza pri jazere Lago di Fedaia (cca 2 100 m n. m.), kde je veľké parkovisko. Chata je vzdialená asi 12 km od známeho celoročného strediska Canazei a asi 50 km od Cortiny d’Ampezzo.
- Klasická cesta zahŕňa dosiahnutie vrcholu zo severu cez sedlo Forcella Marmolada (2 885 m n. m.). Tento variant si vyžaduje prechod cez malé ľadové pole. Počas môjho výletu [polovica augusta] bol sneh už preč, ale terén zostal veľmi šmykľavý a silne zamrznutý. Od nadmorskej výšky približne 2 850 m n. m. je trasa zaistená jednoduchou hrebeňovou ferratou s náročnosťou dosahujúcou úroveň B (na stupnici od A po F).
- Ešte donedávna bola bežným spôsobom výstupu na vrchol trasa cez jediný ľadovec v Dolomitoch – ľadovec Marmolada, rozprestierajúci sa na severných svahoch Punta Penia. Východiskovým bodom pre takéto výlety bola chata Rifugio Capanna al Ghiacciaio, nachádzajúca sa vo výške 2 626 m n. m. Všetko sa zmenilo 3. júla 2022, keď v dôsledku mimoriadne vysokých teplôt došlo k masívnemu zrúteniu seraku. Pri katastrofe zahynulo jedenásť ľudí a masy ľadu zničili lyžiarsky vlek nachádzajúci sa pod ľadovcom. Chata prežila, ale dnes stojí opustená a chátra.
- Mimochodom, ľadovec Marmolada sa už dlhší čas zmenšuje a s najväčšou pravdepodobnosťou do roku 2050 úplne zmizne. Je to dôsledok rýchlej zmeny klímy, ktorá je neúprosná k „večnému“ ľadu v relatívne nízkych nadmorských výškach. Počas nášho života zmizne nielen Marmolada, ale aj pyrenejské Aneto či rakúsky Dachstein.
- Do sedla Forcella Marmolada vedie aj chodník z juhu, ktorý je súčasťou diaľkovej trasy Alta Via 2, taktiež zaistený ferratou. Inak všetky ostatné varianty z tejto strany vyžadujú viacdĺžkové lezenie v masívnej 800-metrovej stene.
- Na vrchole Punta Penia sa nachádza malá horská chata – Capanna Punta Penia – poskytujúca jedlo, nápoje a prenocovanie.
- Punta Penia je považovaná za veľmi obľúbený vrchol, ale počas našej augustovej návštevy bolo na parkovisku aj na chodníku veľmi málo ľudí (a ak sme niekoho stretli, najčastejšie to boli Poliaci).
- Od roku 2009 sú Dolomity zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO.
- Prvý doložený výstup na Punta Penia uskutočnil Viedenčan Paul Grohmann spolu s talianskymi sprievodcami 28. septembra 1864. Horolezci dosiahli vrchol zo severu. Priekopnícke dobytie extrémne náročnej južnej steny si však muselo počkať až do roku 1901, kedy tento výkon dosiahol tím vedený Michelem Bettegom a Bortolom Zagonelom s anglickou klientkou Beatrice Tomasson.
- Počas prvej svetovej vojny bola Marmolada svedkom bitiek v rámci takzvaného talianskeho frontu. Vojenské operácie v tejto oblasti sa začali v roku 1916, keď Rakúšania zaujali obranné pozície na severných svahoch masívu. Cisárske vojská dokonca vykopali v ľadovci doslova labyrint tunelov, ktoré využívali ako komunikačné kanály, kryty a sklady. Taliani mali v tomto sektore výraznú prevahu, preto sa Rakúšania sústredili najmä na obranné akcie. Museli sa brániť nielen nepriateľskému delostrelectvu, ale aj ničivým silám prírody. Do histórie sa zapísal 13. december 1916, kedy v masívnej lavíne zahynulo až 300 rakúsko-uhorských vojakov. Nezmyselná delostrelecká paľba v masíve Marmolada pokračovala až do októbra 1917, kedy boli Taliani nútení opustiť svoje pozície po tom, čo Rakúšania prerazili front v bitke pri Caporette. Keďže však celkový výsledok vojny bol pre centrálne mocnosti nepriaznivý, Dolomity pripadli Taliansku.
Lago di Fedaia – Forcella Col de Bous
Je štvrť na osem ráno, keď prichádzame na veľké parkovisko pri horskej chate Rifugio Cima Undici (cca 2 100 m n. m.). Odtiaľto sa otvára krásny výhľad na umelé jazero Lago di Fedaia, zadržiavané priehradou, cez ktorú sme mali možnosť prejsť len pred pár minútami. Z parkoviska sa vydávame po turistickom chodníku č. 606, ktorý je súčasťou diaľkovej trasy Alta Via 2. Hneď od začiatku nám výstup dáva zabrať – cesta je veľmi strmá a namáhavá. Začíname dosť pomaly, lenivo nútia naše nerozcvičené končatiny k výraznému úsiliu. Ako útecha sa nám s pribúdajúcou nadmorskou výškou za chrbtom otvára čoraz veľkolepejšia panoráma Lago di Fedaia a blízkeho vrcholu Mesola (2 727 m n. m.).
Týmto spôsobom na vzdialenosti necelých 1,5 kilometra prekonávame 340 metrov prevýšenia a prichádzame do sedla Forcella Col del Bous (2 438 m n. m.), ktoré ponúka vysokú scénickú hodnotu. Pri pohľade na juh možno v plnej kráse pozorovať skalnatý vrchol Col De Bousc (2 491 m n. m.), na úpätí ktorého sa nachádza aj malý prístrešok a opustená galéria. V pozadí je jazero Lago di Fedaia a spomínaný masív Mesola. Predovšetkým je však sedlo Forcella Col de Bous vynikajúcim vyhliadkovým bodom na severné svahy Punta Penia a surové telo ľadovca Marmolada. Netreba popierať, že „večný“ ľad nevyzerá obzvlášť pôsobivo. Voľným okom je vidieť, že ľadovec je tu už v záverečnej fáze svojej existencie a pravdepodobne počas nášho života úplne zmizne.
Rifugio Capanna al Ghiacciaio – chata duchov
V sedle Forcella Col de Bous sa lúčime s Adou, ktorá dnes necíti, že by jej kondícia ospravedlňovala rozhodnutie vystúpiť na najvyšší vrchol Dolomitov. Nejde ani tak o samotnú náročnosť, ale o potrebu udržať nadpriemerné tempo. Všetky predpovede hlásia popoludňajšie dažde a búrky a my sa chceme takýmto dobrodružstvám za každú cenu vyhnúť. Ada však zostáva aktívna a vystupuje k neďalekej chate Rifugio Capanna al Ghiacciaio (2 700 m n. m.). Pokorne priznávam, že sme situáciu dôkladne nepreverili a mylne sme predpokladali, že keď je chata vyznačená na mape, musí byť otvorená. Aké bolo Adinino prekvapenie, keď namiesto veselého ruchu horskej chaty narazila na opustenú, chátrajúcu budovu so zdevastovanými toaletami a technickými miestnosťami. Atmosféru pochmúrnosti prehlbovali prvky starého lyžiarskeho vleku roztrúsené po okolí a surové, skalnaté prostredie. Vo vzduchu visela aura úzkosti a hmatateľné, prenikavé ticho. Je to jeden z tých momentov, kedy si človek uvedomí, že proti živlom nikdy nevyhrá.
Z Forcella Col de Bous k začiatku ferraty
Turistický chodník č. 606 vedie zo sedla Forcella Col de Bous k spomínanej zničenej hornej stanici sedačkovej lanovky. Potom sa trasa stáča doprava a traverzom cez strmý svah klesá… späť do nadmorskej výšky 2 500 m n. m. Chodník je navrhnutý tak, že turista urobí akýsi trojuholník, čím si trochu nezmyselne pridáva kilometre a prevýšenie. Našťastie z Forcella Col de Bous odbočuje značená alternatíva, ktorá funguje ako spojnica medzi sedlom a chodníkom č. 606 a obchádza uzavretú chatu. Tento variant má dĺžku 600 metrov a zahŕňa nenáročný traverz časti severného svahu.
Týmto spôsobom sme sa tucet minút po opustení Forcella Col de Bous vrátili na chodník č. 606. Po ďalšom 500-metrovom traverze začíname ambicióznejšie stúpanie. Čaká nás úsek únavného výstupu v sypkom, suťovom teréne. Okolie sa stáva mimoriadne surovým a monotónnym: zo všetkých strán nás obklopuje rozľahlá kamenná púšť. Navyše je náš chodník veľmi slabo viditeľný, čo znamená, že nie vždy si vyberáme najoptimálnejšie varianty.
Najťažšia časť dnešného výletu začína v nadmorskej výške cca 2 700 m n. m. Konkrétne ide o prechod cez zatienenú oblasť označenú na väčšine máp bielou farbou. Keďže sme pred výletom nevedeli zistiť, či sa tu ešte drží sneh, každý z nás si pre istotu pribalil do batohu mačky. Na mieste sa ukazuje, že hoci terén nie je pokrytý snehom, zem je stále veľmi silno zamrznutá. Kráčame po zvyškoch malého ľadovca, ktorý tu kedysi existoval – po niečom ako jeho „základoch“. V každom prípade je terén veľmi šmykľavý a sklon značný, takže každý krok musí byť mimoriadne opatrný a premyslený. Okrem toho sa malý ľadovec ešte úplne neroztopil, o čom svedčia v niektorých častiach viditeľné veľké trhliny.
Na šmykľavom úseku si všimneme hrdzavé plechovky a zvyšky drevenej konštrukcie. Keďže sa sústredím na prežitie a na to, aby som sa nikde nezošmykol, považujem tieto predmety za obyčajný odpad a nevenujem im veľkú pozornosť. Jaromir si však všimne, že to s najväčšou pravdepodobnosťou nie je bežný odpad, ale… zvyšky frontu, ktorý tadiaľto prechádzal. Na prvý pohľad nemožné, ale práve predmety vytiahnuté z topiaceho sa ľadovca tvoria väčšinu exponátov v miestnom múzeu prvej svetovej vojny. A keďže tu ešte nedávno bol malý ľadovec, je celkom pravdepodobné, že odmäk odhalil kus histórie.
Prechod cez vytúžený šmykľavý úsek bohužiaľ neurobí z výletu príjemnú, jemnú prechádzku. Nasleduje úsek extrémne sypkej, nepohodlnej sute. Z tohto dôvodu je dosiahnutie východiskového bodu via ferraty della Marmolada (2 840 m n. m.) sprevádzané neskrývaným pocitom úľavy. Všetci cítime, že lezenie na stabilnej, tvrdej skale je oveľa lepšie ako drina uprostred ľadu a lietajúcich kamienkov. Pred nasadením postrojov si urobíme krátku prestávku na dobitie energie. Dobré jedlo, ako to už býva, dodáva odvahu a umožňuje nám nabrať sily na ďalšiu etapu dnešnej expedície.
Via ferrata della Marmolada [B]
Prvá verzia via ferraty della Marmolada vznikla už v roku 1903, čo z nej robí jednu z najstarších zaistených ciest v Taliansku a na svete. V tom čase sa volala Hans Seyffert Weg a jej pôvodnými staviteľmi boli ešte Rakúšania. Ferrata na Marmoladu je pomerne jednoduchá – veľká väčšina úsekov je hodnotená stupňom A alebo A/B (na stupnici od A po F). Len dva úseky boli klasifikované ako „B“. Prvý zahŕňa niekoľko krokov na samom začiatku trasy, ktoré skutočne vyžadujú o niečo viac sily. Druhým je jeden z dlhších a exponovanejších rebríkov v strednej časti ferraty. Podrobné topo z bergsteigen.com nájdete tu.
Ferrata začína v nadmorskej výške cca 2 840 m n. m., rýchlo vedie do sedla Forcella Marmolada (2 885 m n. m.) a potom pokračuje výhradne po hrebeňovom úseku. Ako som spomínal vyššie, samotný začiatok vyžaduje trochu viac sily, ale odtiaľ je to už skutočne prístupné. Väčšinu času trávime chôdzou po nenáročnom hrebeni a veľmi dlhými sekvenciami rebríkov a kramlí. Úprimne povedané, kvôli vyrovnanému stúpaniu, surovému okoliu a absencii väčších ťažkostí by som ferratu hodnotil až ako trochu monotónnu. Zaistená cesta nás dovedie do nadmorskej výšky cca 3 150 m n. m. a jej prekonanie nám trvá niečo vyše hodiny. Nachádzame sa na okraji ľadovca Marmolada, ktorý z tejto perspektívy vyzerá celkom nenápadne – ako plachý, jarný pozostatok zimných víchric. Sme si však vedomí, že zdanie klame a večný ľad je vždy mimoriadne nebezpečným terénom. Možno tento už topiaci sa ľadovec nerobí taký veľký dojem ako jeho nórski bratia, ale jeho hlbiny môžu stále obsahovať smrteľné pasce v podobe trhlín.
Vrchol Punta Penia (3 343 m n. m.) a chata v oblakoch
Posledných 200 výškových metrov prekonávame prísne trekingovým spôsobom, vytrvalo sa pohybujúc cez kamennú púšť. Vrchol Punta Penia (3 343 m n. m.) dosahujeme niekoľko minút pred 12:00, čo znamená, že celý výstup nám trvá približne 4 hodiny. Na vrchole sa nachádza obrovský kríž a tabuľa pripomínajúca prvého premožiteľa, Paula Grohmanna (1864). Podľa Martyninho vtipného nápadu pózujeme na pamiatkové fotografie s pohárom marmelády. Okrem toho túto nátierku používame aj na prípravu výživného vysokohorského jedla :D.
Počasie zostáva dobré, vďaka čomu môžeme z vrcholu obdivovať šíru panorámu na všetky strany. Kamkoľvek sa pozriete, sú tu masívne vápencové masívy, korunované množstvom rozmanitých, fantastických vrcholov. Pohoria sú oddelené hlbokými zelenými údoliami s viditeľnými obrysmi jednotlivých dedín. Pri pohľade na východ pýta pozornosť Punta Rocca (3 309 m n. m.) spolu s kovovou budovou hornej stanice lanovky, ktorá vyváža turistov do výšky 3 265 m n. m. Na juhu sa leskne známe Lago di Fedaia, ako aj monumentálna stena Piz Boe (3 152 m n. m.) a týčiaca sa silueta Langkofelu (3 181 m n. m.). Napokon pri pohľade na západ môžete vidieť fragmenty mohutnej južnej steny Marmolady, kolísky talianskeho horolezectva. Výhľady sú zaujímavé, monumentálne, ale… neskutočne surové. Kým nižšie časti Dolomitov majú idylický a očarujúci charakter, tie vyššie… nuž… sa zdajú byť len nekonečnou kamennou púšťou.
Západne od vrcholu sa nachádza aj… malá horská chata – Capanna Punta Penia. Prirodzene, je to najvyššie položené zariadenie tohto typu v Dolomitoch. Hoci nie je vykurovaná, chata má malú kuchynku, jedáleň a ponúka 10 lôžok. Postavil ju taliansky sprievodca koncom 40. rokov 20. storočia. Staviteľ použil drevo a hliník, ktoré zostali po starom rakúskom stanovišti z prvej svetovej vojny. V neskorších rokoch bola chata niekoľkokrát rozšírená a od 80. rokov ponúka ubytovanie.
Chata sa mi zdá neskutočne atmosférická. Bez váhania si objednávame povzbudzujúce espresso a s uspokojením si ho vychutnávame na vyhliadkovej terase. Jaromir sa púšťa do priateľského rozhovoru s chatárom o fronte, ktorý tadiaľto kedysi prechádzal. Mimochodom, podľa personálu tvoria Poliaci okrem Talianov najväčšiu národnostnú skupinu na Punta Penia. Veľmi milé!
Zostup z Punta Penia
Z obavy pred popoludňajšími búrkami začíname zostup z Punta Penia o trištvrte na jednu. Zostupujeme tou istou cestou – najprv po ferrate, potom cez zľadovatené zvyšky malého ľadovca. Zostup v šmykľavom teréne sa našťastie ukázal ako o niečo menej traumatický než výstup. Som rád, lebo som mal z tohto úseku trochu obavy. Pri návrate sa tlačím dopredu, pamätajúc na Adu, ktorá nás čaká.
Prechod cez klamlivú kamennú púšť sa tiež zdá oveľa jednoduchší ako v prvom smere. Každý mužík si všimnem okamžite, bez toho, aby som čo i len raz zišiel zo správnej cesty. Rýchlo sa vraciam do sedla Forcella Col de Bous a schádzam k chate Rifugio Cima Undici. Ada ma už čaká na trávniku pred reštauráciou. Tak si spolu oddýchneme a vymieňame si zážitky. Napriek rozdielnym cieľom sú závery rovnaké. Masív Marmolada sa nám zdá zaujímavý, stojí za videnie, no zároveň určite príliš surový na to, aby sa dal nazvať „krásnym“. Čo sa týka času – celý výlet trval približne 8 hodín.
Po tucet minútach sa predpovede potvrdzujú a z neba začína padať hustý dážď. Ostatní účastníci výletu – Jaromir, Martyna a Dominik – prichádzajú poriadne premočení. S Adou sa smejeme a myslíme si, že sme dnes mali neskutočné šťastie. Karma sa vrátila o dva dni neskôr, keď nás pri zostupe z Piz Boe zlial hustý dážď. Ale o tom… o tom inokedy!
Dátum výletu: 14. august 2025
Štatistiky výletu: 13 km; 1 450 metrov prevýšenia
Ďakujem, že ste si našli čas na prečítanie môjho príspevku! Ak chcete mať prehľad o novom obsahu, pozývam vás sledovať ma na Facebooku a Instagrame! Budem vďačný za každý lajk, komentár a zdieľanie. Ak považujete môj obsah za hodnotný a chcete ma podporiť, pozývam vás kúpiť mi virtuálnu kávu na buycoffee.to.
