Pico de Aneto (3 404 m) – najvyšší vrch Pyrenejí

O Pico de Aneto som začal premýšľať krátko po tom, čo Martyna, moja sestra a zároveň horská parťáčka, odišla na celý rok na Erasmus do katalánskej Lleidy, mesta ležiaceho prakticky na úpätí Pyrenejí. Od začiatku bolo jasné, že ju jedného dňa navštívim a vyberieme sa na spoločný trekking. Keďže teda šťastnou hrou osudu mám šancu vidieť divoké, priam mýtické Pyreneje, prečo by som sa nepokúsil rovno o ich najvyšší vrchol? Ľahko sa povie, ťažšie urobí. Celé mesiace sme o Aneto čítali, opatrne sondovali, či vrchol zostáva v hraniciach našich možností a riešili logistiku. Nakoniec sa všetko podarilo a 23. júna 2023 sme sa unavení, ale šťastní prihlásili na streche Pyrenejí! Pozývam vás na reportáž zo zdolania tejto úžasnej hory!

SPIS OBSAHU

1. Pico de Aneto – základné informácie
2. Aké to bude s tým Pico de Aneto?
3. Úsek z La Besurta do sedla Portillon Superior
4. Zostup z Pico de Aneto variantom cez Ibón de Salterillo
5. Mapa výstupu

Pico de Aneto – základné informácie

• Pico de Aneto (3 404 m n. m.) leží v masíve Maladeta v Stredných Pyrenejach. Je to nielen najvyšší vrch Pyrenejí, ale aj druhý najvyšší vrch kontinentálneho Španielska (po Mulhacéne v Betických vrchoch).
• Východiskovým bodom pre výstup na Pico de Aneto je nádherné mestečko Benasque v provincii Huesca v Aragónsku. Do mestečka premávajú autobusy súkromnej spoločnosti Avanza Bus z Barcelony (s prestupom v Barbastro, cca 5-6 hodín cesty) a zo Zaragozy (s prestupom v Huesce, cca 4-5 hodín cesty). Vzhľadom na malý počet spojov a vysokú cenu verejnej dopravy v Španielsku stojí za zváženie prenájom auta (najmä ak cestujete vo väčšej skupine). Najbližšie letisko je Barcelona-Girona.
• Na severných svahoch Pico de Aneto sa rozprestiera najväčší ľadovec v Pyrenejach s rozlohou cca 60 hektárov. Žiaľ, v dôsledku rapídnych klimatických zmien je ľadovec z roka na rok menší. Odhaduje sa, že úplne zanikne v priebehu nasledujúcich 30 rokov. Napriek tomu tu ľadovec zatiaľ stále je, preto sa pri ceste na Pico de Aneto oplatí vybaviť sa čakanom a mačkami. Výstroj sa dá požičať v Benasque za približne desať-pätnásť eur.
• Na Pico de Aneto vedú tri základné cesty (dve zo severnej strany a jedna z južnej strany – cez tzv. Coronas). Tento príspevok sa bude týkať zdolania vrcholu zo severnej strany: výstup variantom z La Besurty cez chatu Renclusa a návrat variantom cez Ibón de Salterillo.
• Pyreneje majú svoju vlastnú, rozmarnú mikroklímu, vyznačujúcu sa veľkou frekvenciou prudkých búrok a intenzívnych zrážok.

Aké to bude s tým Pico de Aneto?

To, či sa nám podarí zdolať Pico de Aneto, bolo pre mňa záhadou ešte v momente nastupovania do lietadla smer Barcelona-Girona. Predpovede počasia boli totiž katastrofálne – prakticky na celý môj 11-dňový pobyt v Španielsku hlásili vo vyšších polohách Pyrenejí búrky a lejaky. Keď teda časom yr.no začalo dávať šancu na trojdňové „okno“, nemohli sme takúto príležitosť nechať len tak.

Prvým problémom bolo zorganizovať dopravu z našej základne, Lleidy, do Benasque. Pôvodne sme plánovali ísť verejnou dopravou, ale napriek naozaj dlhému hľadaniu sa nám nepodarilo nájsť žiadnu možnosť, ktorá by nám nezabila celý deň (a umožnila doraziť do cieľa v takom čase, aby sme si ešte stihli požičať mačky a čakan). Nakoniec sme sa teda rozhodli pre prenájom auta. Stavili sme na požičovňu Enterprise, ktorá ponúkala rezerváciu online a vyzdvihnutie v kancelárii na stanici v Lleide. Prenájom najlacnejšieho auta na 3 dni nás stál 166 eur a 200 eur zálohu (ktorú nám vrátili rýchlo po odovzdaní auta).

Takto sa deň pred plánovaným zdolávaním Pico de Aneto, presne o 8:00, kedy otvárajú požičovňu, hlásime po naše autíčko. Fun fact: až po cca 100 kilometroch som si uvedomil, že sme si cez internet rezervovali Toyotu Yaris a dostali sme Volkswagen Polo. Ale kto by sa v Španielsku zaoberal takými detailmi? Trasa z Lleidy do Benasque meria cca 140 kilometrov a vedie cez malebné katalánske mestečká a vyhliadkové sedlá. Čo najviac udrie do očí? Čím viac na sever, čím bližšie k vysokým Pyrenejám, tým je zeleň akoby živšia a sýtejšia.

Benasque sa ukazuje ako nádherné mestečko: očarujúce domčeky, úzke uličky a monumentálne hory obklopujúce obec z každej strany. Po krátkom nadšení robíme rýchly nákup potravín a mierime na naše ubytovanie – Camping de los Baños, ležiaci cca 10 km od centra Benasque na ceste z mesta k zastávke La Besurta. V kempingu nechávame veci a vyrážame na rýchly zoznamovací trekking s vysokými Pyrenejami. Mierne prší, je hmlisto a my si vyjdeme na rozcvičku do sedla Port de Venasque (2 444 m n. m.), ktoré oddeľuje Francúzsko od Španielska. Pyreneje na mňa robia ohromujúci prvý dojem: napriek obmedzenej viditeľnosti sú až nadpozemsky krásne a úžasne zelené. Navyše sa pri spiatočnej ceste mraky začínajú trhať a popoludňajšie slnko hreje silnejšie, čím veští prichádzajúce pekné počasie.

Po zostupe zo sedla ideme späť do Benasque, aby sme si požičali mačky a čakan. Prečo až teraz? Nuž preto, lebo takto zaplatíme len za jeden deň (ak by sme si výstroj požičali ráno, v čase vrátenia by už začal druhý deň). Príklad Benasque tiež potvrdzuje, že „siesta“ je v Španielsku skôr otázkou kultúry než klímy (najmä v dobe klimatizácie). V obci ležiacej vo výške 1 100 m n. m. počasie nie je také nepríjemné ako napríklad v Lleide, a napriek tomu si každý deň, zhruba medzi 13:00 a 16:00, väčšina obchodov a reštaurácií dáva pauzu od práce.

Po vybavení výstroja sa vraciame do Camping de los Baños, ktorý pozostáva z penziónu s obchodíkom a rozľahlého stanového poľa. Čaro miestu dodáva fakt, že sa nachádza v totálnej diere bez signálu (na recepcii dokonca visí tabuľka s nápisom „wifi nie je, užívajte si hory“). A skutočne, je si čo užívať. Musím priznať, že tento večer, strávený v úplnom odstrihnutí od sociálnych sietí, v obklopení strmých štítov a všadeprítomnej zelene, si zapamätám ako nesmierne oslobodzujúci zážitok.

Úsek z La Besurta do sedla Portillon Superior

Akokoľvek bol večer v kempingu nádherný, noc sa ukázala ako jeden z horších zážitkov v mojej cestovateľskej kariére. Teplota klesla tak drasticky, že mi bola zima aj v troch hrubých vrstvách oblečenia. Na dovažok sa v blízkosti nášho stanu tĺkol nejaký opitý chlap, ktorý nás občas budil svojím hlučným správaním. Vstávame pred piatou hodinou s, priznajme si, nesmierne nízkou morálkou. S vypätím všetkých síl sa vybalíme zo stanu, založíme si kontaktné šošovky, prezlečieme sa a sadáme do auta. Musíme dôjsť na poslednú zastávku, kam sa dá dostať vlastným autom – na zastávku Llanos de Hospital (1 730 m n. m.), vzdialenú cca 4 km od kempingu. Zastávka sa nachádza pri veľkom a bezplatnom parkovisku.

Nasledujúci úsek – z Llanos de Hospital na zastávku La Besurta (cca 1 910 m n. m.) – sa dá absolvovať už len autobusmi, ktoré premávajú z Benasque a späť. Poriadok sme si pozreli včera, preto vieme, že prvý z nich sa má na našej zastávke objaviť pár minút po piatej. Na autobus sme stihli prísť doslova v poslednej sekunde – prichádza totiž na zastávku v tej istej chvíli, ako vypínam motor auta. Kým ideme busom po nerovnej ceste, vonku je ešte úplná tma. V našich končinách by už svitalo, ale v Španielsku slnko vychádza oveľa neskôr (napríklad 23. júna v Benasque vychádza slnko cca o 6:20).

Na trasu vyrážame cca o 5:20. Začíname postupne naberať výšku, idúc po dobre značenej a pre nohu pohodlnej cestičke. Neskrývam – je to ťažké a zlá noc si vyberá svoju daň. Po cca 40 minútach stúpania prichádzame k slávnej chate Renclusa (2 138 m n. m.), ktorá je najčastejším východiskovým bodom pre výlety na Pico de Aneto. Na tomto mieste si dávame prvú prestávku. V mojom prípade to znamená siahnuť po veľkom Monsteri v nádeji, že mi dodá aspoň nejakú životnú silu.

Za chatou Renclusa priebeh trasy už, žiaľ, nie je taký jasný. Nejaký čas ideme po vychodenom chodníku, ale ten sa dosť rýchlo stráca a mení sa na hromadu veľkých skál. Zhruba v tomto momente, sledujúc iného turistu, na dlhšiu chvíľu nevedomky opúšťame trasu. Nami zvolený variant je zaznačený v Stravě aj na mapy.cz, ale pravdu povediac, ja tam žiadny jasný chodník nevidím. Namiesto toho lezieme po veľkých balvanoch, nútení zachovať koncentráciu pri každom kroku. Pri hodnotení prechodu s odstupom času dochádzam k záveru, že výstup na Pico de Aneto v určitom zmysle pripomína túru v neznačenom teréne v slovenských Vysokých Tatrách.

Vo výške cca 2 700 m n. m. sa začínajú objavovať rozsiahle snehové polia, čo nás v druhej polovici júna až tak neprekvapuje. Kombinácia neistého skalnatého podkladu, klzkého snehu a nevyspatia spôsobila, že toto stúpanie si pamätám ako poriadne vyčerpávajúce. Svoje urobilo aj prevýšenie – na len dvoch kilometroch naberáme až 500 metrov.

V určitom momente si uvedomíme, že ak nezmeníme kurz, vyjdeme nie na Aneto, ale na iný z blízkych vrcholov – Pico de la Maladeta. Urobíme teda pozorný traverz skalnatým svahom, ktorý nás privedie k ďalšiemu míľniku výpravy – sedlu Portillon Superior (2 899 m n. m.). Po jeho prekročení sa už v plnej kráse odhaľuje vinník celého rozruchu – Pico de Aneto a pod ním sa rozprestierajúci mohutný ľadovec.

Zo sedla rovno na samotný vrchol!

Opatrným krokom schádzame zo skalnatého sedla, neschopní odtrhnúť zrak od hlavného cieľa nášho výletu. Dojem robí majestátne Pico de Aneto, mohutná biela plocha večného ľadu a úžasná panoráma na pyrenejské vrcholy vyčnievajúce z mrakov. Ľadovec v druhej polovici júna zaberá väčšiu plochu, než je tá zaznačená v mapách. To znamená, že okrem večného ľadu sa tu zachovalo ešte dosť obyčajného snehu, ktorý sa nestihol úplne roztopiť. Mačky si obúvame pomerne skoro, takmer na samom začiatku dlhej túry cez ľadovec. Určenie správneho smeru nerobí v tejto fáze žiadne problémy, pretože celú dobu ideme po dobre vychodenej stope.

Trasa z Portillon Superior na Pico de Aneto meria cca 4 kilometre. Spočiatku terén stúpa len mierne (50 m na prvom kilometri a cca po 100 m na druhom a treťom). Celý čas máme výhľad na Pico de Aneto, ktoré je s každým krokom bližšie a bližšie. Cesta navyše plynie rýchlo, lebo aj kráčanie po ľadovci má v sebe niečo magické. Viac ťažkostí spôsobuje až posledný ľadovcový kilometer, na ktorom musíme prekonať 220 metrov prevýšenia. Namáhavo stúpame po večnom ľade, podopierajúc sa z času na čas čakanom. V určitom momente cítim, že idem už z posledných síl, ale vrchol je tak blízko…

Po dosiahnutí potrebnej výšky nás čaká posledná ťažkosť, a to slávny Mohamedov most (Pas de Mahomet). O tomto mieste som sa pred cestou načítal až-až. Niektorí ho považujú za arcináročné miesto, iní za detskú hračku. Je to krátky úsek exponovaného hrebeňa, ktorého prekonanie nám však nerobí väčšie problémy. No, možno až na krátky úsek, ktorý sa rozhodneme prekonať obkročmo.

Po prekonaní Mohamedovho mosta nás už len pár krokov delí od vrcholu Pico de Aneto (3 404 m n. m.). Na najvyššom bode Pyrenejí sme pár minút pred jedenástou hodinou, teda po cca piatich a pol hodinách od vyrazenia zo zastávky La Besurta. Možno je to otázka nevyspatej noci, a možno už značnej výšky, ale na Pico de Aneto sa cítim unavenejší než kedykoľvek predtým počas horských túr. O to viac cítim veľkú satisfakciu z dosiahnutého cieľa a so zatajeným dychom obdivujem panorámy rozprestierajúce sa v každom smere. Pre takéto chvíle sa oplatí žiť.

Zostup z Pico de Aneto variantom cez Ibón de Salterillo

Po niekoľkých minútach nasávania výhľadov nás silný vietor vyháňa z vrcholu. Prvý úsek zostupu absolvujeme tou istou cestou, ktorou sme sem prišli. Následne vo výške cca 3 270 m n. m. odbočujeme doprava, smerujúc k jazeru Ibón de Salterillo. Aj tu ideme po dobre viditeľnom „vychodenom“ ľadovcovom chodníku. Celý čas nás sprevádza nádherná panoráma na štíty francúzsko-španielskeho hraničného hrebeňa, malebne vyčnievajúce z mora mrakov. Z času na čas zastanem a otočím sa, aby som sa ešte raz pozrel na čoraz menšie a menšie Aneto…

Spolu so stratou výšky začína hladká pokrývka ľadovca ustupovať veľkým skalám. Variant sa zdá strmší než ten, ktorým sme išli hore. Potvrdzujú to aj štatistiky – Strava uvádza, že na troch kilometroch sme tu stratili až 750 metrov výšky.

Čím nižšie schádzame, tým ťažšie je pre nás lokalizovať správny priebeh zvoleného variantu. Ideme teda vo veľkej miere „podľa pocitu“, z času na čas sa uisťujúc na mapy.cz, že sa pohybujeme v dobrom smere. Úprimne povedané, zostup v tomto mieste nepatrí k najkomfortnejším. Svah je strmý a pozostáva takmer výlučne z malých, sypkých kamienkov, na ktorých sa dá relatívne ľahko skĺznuť. Navyše je vďaka intenzívne sa topiacemu snehu všade veľmi mokro a klzko. Skrátka – treba si dávať pozor.

Po cca hodine prichádzame na malú, trávnato-kamennú plošinu, na ktorej sa nachádza Ibón de Salterillo (výška cca 2 470 m n. m.). Názov „ibón“ sa v tejto časti Pyrenejí používa na označenie malého ľadovcového jazera a toto slovo bolo prebraté do španielčiny z miestneho aragónskeho jazyka. Aragónčina sa mimochodom stále používa popri španielčine u cca 10-tisíc obyvateľov Aragónska, vrátane časti obyvateľov doliny Benasque. Jazero možno nerobí dychberúci dojem, ale má svoje čaro. Je obklopené malými mokraďami a priamo z neho vyteká potok – Barranco de Salterillo, jeden z prítokov hlavnej rieky doliny Benasque – Ésera. Potok Barranco de Salterillo musíme mimochodom prekročiť. Chvíľku nám trvá nájsť správne miesto – riečka je totiž celkom široká a dravá (pravdepodobne najmä kvôli spomínanému topeniu snehu).

Tak schádzame ďalej! Po prejdení Ibón de Salterillo sa náš chodník mení na dobre značenú a pre nohu pohodlnú cestičku. So stratou výšky sa mení aj okolie: vraciame sa do krajiny sýtej, nádhernej zelene. Pozornosť pútajú predovšetkým tu rastúce borovice (Pinus uncinata) a zaujímavé alpské rododendrony. Schádzame na výšku 2 180 m n. m., aby sme… znova stúpali. Ukazuje sa totiž, že nami zvolený variant vedie cez vyvýšeninu Collado de la Renclusa (2 281 m n. m.). Odtiaľ sa v rýchlom tempe dostávame späť k chate Renclusa. V tejto fáze si už nerobíme zbytočné prestávky, preto sa už o cca hodinu neskôr hlásime tam, odkiaľ sme vyrazili – na zastávke La Besurta. Miesto je teraz dosť preplnené. Otvorený je aj bar, v ktorom si s veľkou satisfakciou kupujem plechovku nezdravej, sladkej coly. Nevadí, dnes som si zaslúžil.

Na zastávke La Besurta kontrolujeme cestovný poriadok – najbližší autobus ide až o hodinu. Rozhodneme sa teda, že si dnešný trekking predĺžime o štvorkilometrový úsek asfaltovou cestou k parkovisku pri Llanos de Hospital. Nálada je výborná, veď ako inak? Ďalšia nádherná a veľmi vysoká hora pribudla do nášho horského životopisu. Dolina Benasque sa prezentuje fantasticky – v lúčoch popoludňajšieho slnka sa všadeprítomná zeleň zdá byť ešte intenzívnejšia. K autu prichádzame cca o 16:30; celá túra nám teda trvala niečo vyše 11 hodín. Čím skôr sa vraciame do kempingu, rýchlo zbalíme veci, vrátime mačky v Benasque a vyrážame na spiatočnú cestu do Lleidy.

Bez štipky preháňania môžem povedať, že napriek krátkemu pobytu si dolina Benasque vydobyla špeciálne miesto v mojom srdci. Rozhodne je to jedno z najkrajších miest, aké som mal doteraz možnosť navštíviť. Je nám trochu ľúto ju opúšťať, ale vieme, že toto ešte nie je koniec tohtoročných pyrenejských zážitkov – už zajtra totiž plánujeme vystúpiť na najvyšší vrch Andorry, Pic de Coma Pedrosa.

Dátum túry: 23. júna 2023

Štatistiky túry: 22 km, 1 800 metrov prevýšenia

Ďakujem, že si venoval čas prečítaniu môjho príspevku! Ak chceš byť v obraze o novom obsahu, pozývam ťa sledovať ma na Facebooku a Instagrame! Budem vďačný za každý lajk, komentár a zdieľanie. Ak považuješ môj obsah za hodnotný a chceš ma podporiť, pozývam ťa pozvať ma na virtuálnu kávu na buycoffee.to.

Mapa výletu