Mulhacén (3 482 m n. m.) je najvyšší vrchol pohoria Sierra Nevada a taktiež celého kontinentálneho Španielska. Toto pohorie leží v slnečnej Andalúzii v južnej časti Pyrenejského polostrova. Na vrchol vedie nenáročná stezka, vďaka čomu je Mulhacén široko dostupný pre turistov s rôznou úrovňou skúseností. V tomto článku popíšem výlet zo začiatku júna, keď v okolí vrcholu ležalo ešte dosť zamrznutého snehu. Pôjde o okruh z dediny Trevélez a po zdolaní Mulhacénu vystúpime ešte na susednú horu – Alcazabu (3 371 m n. m.). Srdečne vás pozývam na čítanie!
Obsah
- Mulhacén – najdôležitejšie informácie
- Start v Trevéleze
- Dlhé stúpanie na Alto del Chorrillo
- Úsek z Alto del Chorrillo na Mulhacén
- Mulhacén (3 482 m n. m.) – vrchol
- Sestup z Mulhacénu k Laguna Hondera
- Výstup na Alcazabu (3 369 m n. m.) z Laguna Hondera
- Dlhý návrat do Trevélezu po žltej značke
- Mapa výletu
Mulhacén – najdôležitejšie informácie
- Mulhacén meria 3 482 m n. m., čo z neho robí najvyšší vrchol kontinentálneho Španielska (v celkovom španielskom rebríčku prehráva iba s Pico del Teide na Tenerife na Kanárskych ostrovoch).
- Mulhacén leží v pohorí Sierra Nevada v Andalúzskom pohorí (Betická kordillera). Sú to hory vysoké, ale skôr oblé: stretnete tu oveľa viac zelených lúk než ostrých hrebeňov. Sierra Nevada je mimochodom jedinou takto mohutnou časťou Andalúzneho pohoria. Vo zvyšku tohto horského systému sú výšky výrazne nižšie a len zriedka presahujú 2 000 m n. m.
- Našou základňou pre výstup na Mulhacén bola dedina Trevélez, ležiaca na južných svahoch Sierra Nevady (cca 1 550 m n. m.). Vďaka tomu, že z dediny vychádzajú dve turistické trasy smerom k vrcholu, mali sme možnosť naplánovať pekný okruh. Navyše sme po zdolaní Mulhacénu vystúpili ešte na Alcazabu, tretí najvyšší vrchol Sierra Nevady. Celý výlet neobsahoval žiadne väčšie technické ťažkosti, ale bol veľmi náročný na kondíciu: takmer 30 kilometrov chôdze a viac než 2 500 metrov prevýšenia (pričom samotný Mulhacén by bol oveľa jednoduchší – 22 km a 1 900 m prevýšenia).
- Výrazne jednoduchšou možnosťou, ako zdolať Mulhacén, je začať výlet v dedine Capileira, ktorá taktiež leží na južných svahoch pohoria. Turisti tam nasadnú do mikrobusu, ktorý ich po štrkovej ceste vyvezie až do výšky… 2 700 m n. m. V tejto konfigurácii zostáva prekonať iba cca 700 výškových metrov stúpania. Autobus necháva turistov pod vrcholom Alto del Chorrillo, teda v mieste, kde se k hlavnej trase na Mulhacén pripája zelená trasa z Trevélezu.
- Na vrchol Mulhacénu sa dá dostať taktiež zo severnej strany. V takom prípade začíname výlet v horskom stredisku Pradollano. Dedina leží v astronomickej výške (2 220 – 2 400 m n. m.) a je známa predovšetkým veľkým lyžiarskym strediskom a… najvyššou cestou v Európe, ktorá vedie až do výšky 3 380 m n. m. (tedy prakticky pod samotný vrchol Pico del Veleta – 3 396 m n. m., druhý najvyšší vrchol pohoria). Hrebeňový úsek z Velety na Mulhacén meria o niečo viac než 6 kilometrov a vyžaduje prekonanie 480 metrov prevýšenia.
- Na Mulhacéne sa nenachádzajú ľadovce. Keď sme však na tejto hore boli na začiatku júna, miestami sa ešte udržalo veľké množstvo zamrznutého snehu (najmä na úseku trasy Integral de Sierra Nevada, ktorá na Mulhacén stúpa z východnej strany). Bolo tu taktiež veľa vody z intenzívneho topenia.
Start v Trevélezu
Je takmer 7 hodín ráno, keď s naším autom z požičovne prichádzame na verejné parkovisko v Trevéleze, ktoré sa nachádza vo výške cca 1 530 m n. m. (súradnice: 37.0020556N, 3.2685833W, odkaz na mapu). Ešte rozospatými očami sa rozhliadam po poloprázdnom priestranstve. Zdá sa mi to, alebo naozaj o chvíľu začnem trekking na najvyšší vrchol kontinentálneho Španielska?
Trevélez by sa dal opísať ako typické „pueblo blanco“, teda tradičné andalúzske mestečko zastavané malými bielymi domčekmi. Niet divu, že prvé stovky metrov trekkingu strávime v uličkách plných kúzla. Pretože sa celý Trevélez rozkladá na strmom svahu, intenzívne stúpanie začína hneď, ako vystúpime z auta. Po niekoľkých minútach opúšťame posledné obytné budovy a začíname trekking po zelenej značke. Stúpame úzkou, ale zreteľnou stezkou, ktorá vedie medzi políčkami a ohradami pre dobytok. Čo je obzvlášť očarujúce, okolo je kopa sýto zelenej vegetácie, čo tvorí príjemný kontrast k pichľavej, polopúštnej flóre vo zvyšku Andalúzie.
Dlhé stúpanie na Alto del Chorrillo
Už po niekoľkých desiatkach minút chôdze vysoká vegetácia mizí a dominantným prvkom krajiny sa stávajú rozľahlé trávnaté lúky. O poľnohospodárskom využití týchto oblastí svedčia kravy stretávané tu i tam a zavlažovacie priekopy. Stezka je po celej dĺžke úzka, ale veľmi dobre viditeľná. Čo sa týka výhľadov, ako pred nami, tak za nami sa otvárajú úchvatné panorámy na mohutné chrbty okolitých masívov. Nechcem to tajiť, moc sa mi tu páči. Síce len obyčajný zelený svah, ale má v sebe niečo idylické, magnetizujúce a veľmi pôvabné.
Zelená trasa z Trevélezu na Alto del Chorrillo meria 6 kilometrov a vyžaduje prekonanie viac než 1 100 výškových metrov. Síce je to dosť, ale našťastie rýchlo chytáme dobrý rytmus a stúpanie nám ide naozaj svižne. V hornej časti svahu sa stezka miestami rozdeľuje do niekoľkých variantov, ale ani to nie je problém, pretože napokon sa všetky línie spájajú. Navyše čím sme vyššie, tým viac pociťujeme nedávnu zimu. Momentálne stezkou tečie čerstvá odtápajúca voda a na jednom mieste prechádzame aj cez rozľahlé snehové pole.
Za necelé dve a pol hodiny od opustenia Trevélezu končíme stúpanie po zelenom svahu a vychádzame na mimoriadne široký chrbát. Križujeme štrkovú cestu z mestečka Capileira a potom stúpame na blízky vrchol Alto del Chorrillo (2 721 m n. m.). Na vrchole si dávame pätnásťminútovú pauzu, počas ktorej dopĺňame tekutiny, jeme sendviče a kocháme sa nádherným panorámou zasnežených vrcholov hlavného hrebeňa Sierra Nevady. Najväčší dojem robí Veleta (3 394 m n. m.), s trochu useknutou siluetou z tejto perspektívy, druhý najvyšší vrchol pohoria. Hlavný cieľ dnešného dňa – Mulhacén – zatiaľ ešte nie je vidieť…
Úsek z Alto del Chorrillo na Mulhacén
Keď sme na Alto del Chorrillo, pozorujeme taktiež mikrobusy, ktoré sem čas od času prichádzajú zo smeru od Capileiry. Zastávka sa nachádza priamo pod vrcholom vo výške cca 2 705 m n. m. Z autobusov sa pravidelne hrnú skupinky turistov, preto je v tejto časti trasy ľudí podstatne viac než v prvej časti stúpania. Avšak k davom to má stále ďaleko.
Úsek z Alto del Chorrillo na Mulhacén – Subida al Mulhacén – meria 5 kilometrov a vyžaduje prekonanie 800 výškových metrov. Stúpanie vedie po širokej stežke po mierne sklonenom chrbte. S pribúdajúcou výškou tráva mizne a dominantou krajiny sa stáva množstvo kameňov a ojedinelé snehové polia. Po ľavej strane nás celú dobu sprevádza príjemný výhľad na ostatné vrcholy Sierra Nevady a po pravej strane panoráma nižších častí Andalúzskeho pohoria s charakteristickou siluetou Sierra de Lújar (1 878 m n. m.) v čele.
Nezastieram, že stúpanie na Mulhacén nie je ani náročné, ani zvlášť fascinujúce. Miestami je trekking až monotónny a ďalšie kamenisté kopčeky sa tiahnu ako týždeň pred výplatou. Skrátka taká prechádzka po chrbte veľkej, zavalitej veľryby ;D. Tempo máme stále dobré, pretože sa nám tu ide príjemne. Rýchlemu prehĺtaniu vrstevníc nahráva pohodlná stezka, príjemná teplota a absencia akýchkoľvek výškových problémov (trochu sme sa toho pred cestou obávali, pretože na Mulhacén vystupujeme bez akejkoľvek aklimatizácie, pričom predchádzajúcu noc sme spali vo výške cca 200 m n. m.).
Po štyroch kilometroch od opustenia Alto del Chorrillo dosahujeme málo výrazného vrcholu Mulhacén II (3 362 m n. m.). Od tohto bodu zostáva na hlavný vrchol už len mierny hrebeňový úsek s dĺžkou jedného kilometra a cca 120 výškových metrov stúpania.
Mulhacén (3 482 m n. m.) – vrchol
Mulhacén (3 482 m n. m.) zdolávame štvrť hodiny po jedenástej, teda po štyroch hodinách chôdze. Nechcem skrývať, že sme na seba veľmi hrdí – dlho sme neprekonali 1 900 výškových metrov v tak dobrom tempe (pokiaľ vôbec niekedy). S pocitom uspokojenia a dobre odvedenej horskej práce sa usadzujeme na skalách, vyťahujeme desiatu a nasávame pôsobivé, ďaleké panorámy. Keď si prezerám mohutné vrcholy Sierra Nevady, som rád, že sme do Andalúzie prišli začiatkom júna, keď na vrcholoch leží ešte veľa zamrznutého snehu. Biele vrcholy totiž vyzerajú oveľa krajšie a vznešenejšie než strohá kamenná pustatina, ktorá sa tu určite tvorí v auguste alebo septembri.
Panorámata z vrcholu Mulhacénu zaujmú svojou rozľahlosťou a takmer neobmedzeným priestorom. Prvok kontaktu s expozíciou naopak prináša výhľad zo severných a severozápadných svahov, ktoré sú viditeľne strmšie a ostrejšie než ostatné strany vrcholu. Okrem divokej prírody sa na vrchole nachádza taktiež antropogénny prvok – malá kaplnka zasvätená Panne Márii na Stĺpe (Virgen del Pilar).
K uspokojeniu z dosiahnutia vrcholu prispieva aj to, že Mulhacén sa stáva druhým najvyšším vrcholom na mojom súkromnom horskom zozname. Vyššie jsem bol len raz – vlani v auguste na Schrankogelu (3 497 m n. m.) v Stubaiských Alpách.
Sestup z Mulhacénu k Laguna Hondera
Po niekoľkých minútach strávených na vrchole a po príjemnom rozhovore so skupinou krajanov z Rybniku (ktorí intenzívne plnia Korunu Európy), začíname sestup. Pre návrat volíme časť trasy Integral de Sierra Nevada, bežiacej východným svahom Mulhacénu.
Nuž… a nebudem tajiť, že na tomto úseku prituhuje. Svah je totiž pokrytý veľkým množstvom klzkého, zradného snehu. Niekoľko minút opatrne sestupujeme po hutnej bielej mase, a hneď ako je to možné, skáčeme späť na skaly. Pretože sneh pokrýva celú „správnu“ stezku, sme nútení dlho kľučkovať po viklajúcom sa, ošemetnom kamennom mori. Martyna a Jaromir si v takom prostredí vedú docela dobre, ja o niečo horšie. Avšak všetci sa tlačíme dopredu, v podstate voľným terénom, a priebežne hľadáme najoptimálnejšie varianty. Ku koncu sestupu sme nútení prekonať niekoľko rozľahlých snehových polí. Osoby volím kontrolované schádzanie, čo mi príde ako oveľa lepší nápad než zúfalé (a trochu krkolomné) hľadanie stability. Keď sa po hodine takéhoto sestupu hlásim u jazera Laguna Hondera (cca 2 900 m n. m.), oddychujem si úľavou, unavene sadám na kameň a s povzdychom otváram zaslúžený energeťák.
Keď popísaný úsek hodnotím s odstupom času, zdá sa mi, že sestup nebol ani tak technicky náročný (aj keď miestami ruky na skale pracovali), ako skôr výnimočne napätý a nekomfortný. Všetko bolo totiž mokré, klzké a „jazdiace“. Navyše si pri čítaní asi hovoríte „tí sú ale hlúpi! mali si vziať mačky!“. A asi máte pravdu – hroty by tu boli docela užitočné. Problém je v prílete na juh Španielska lietadlom, kedy zimné vybavenie nielen niečo váži, ale taktiež zaberá spoustu miesta vo striktne obmedzenej batožine. Necítim však, že by sme urobili niečo vyslovene nebezpečné – skôr len obtiažnejšie než za optimálnych podmienok. A aká je tá optimálna varianta? Podľa toho, čo sa mi podarilo dohľadať, je po skončení jarného topenia tento úsek Integral de Sierra Nevada rovnako ľahký a príjemný ako stezka, po ktorej sme na Mulhacén stúpali.
Výstup na Alcazabu (3 369 m n. m.) z Laguna Hondera
Ako sa hovorí, s jedlom rastie chuť. Podľa mojich skúseností to s horami býva podobné. Z toho dôvodu po krátkom odpočinku a spásnej dávke kofeínu robíme rozhodnutie o pokuse o realizáciu „vedľajšieho cieľa“ dnešného výletu, a síce o zdolanie blízkej Alcazaby. Aj tu však musíme trochu kombinovať. Trasa Integral de Sierra Nevada vedúca na vrchol sa totiž u Laguna Hondera stáča a následne beží úplne zasneženým karem. Aby sme si ušetrili ďalšiu kĺzačku, volíme alternatívnu možnosť – výstup svahom vrcholu Peñón del Globo (3 288 m n. m.), ktorý uzatvára údolí zo severnej strany.
Na priestore nasledujúcich troch kilometrov traverzujeme podmočené dno údolí, stúpame na zmienený svah a prekonávame viac než 300 výškových metrov. Terén nespôsobuje žiadne technické problémy a je navigačne docela jasný: ide sa skrátka po kameňoch hore. Týmto spôsobom sa po cca hodine chôdze po svahu hlásime pod vrcholom Peñón del Globo (3 288 m n. m.).
Z našej súčasnej perspektívy je cieľ už dokonale viditeľný. Držíme sa vpravo od hrebeňa, sestupujeme do malého sedla a začíname obchádzať ďalšie snehové pole. Miestami terén vyžaduje použitie rúk, ale väčšinou ideme po tom, na čo sme si už stihli zvyknúť: striedavo po viklajúcich sa kameňoch a zamrznutom snehu. Týmto spôsobom sa niekoľko minút pred 15. hodinou hlásime na treťom najvyššom vrchole pohoria Sierra Nevada – na Alcazabe (3 369 m n. m.).
Dojmy? Čo k tomu viac písať – vrchol sa ukazuje ako rovnako skvelý ako jeho samotný názov ;) (Alcazaby sú arabské pevnosti stavané v Andalúzii počas nadvlády Maurov). Dosiahnutie vrcholu mi prináša spoustu naplnenia, satisfakcie a takej tej obyčajnej ľudskej radosti. Navyše Alcazaba ponúka absolútne fantastický výhľad na blízky Mulhacén. Vážne… najvyšší vrchol pohoria vyzerá z tejto perspektívy priamo úchvatne, dalo by sa naň pozerať a pozerať… bez konca. Napriek únave sa radujeme ako malé deti, fotíme sa, nasávame okamihy. Pre takéto chvíle človek žije, trénuje a zarába peniaze ;D.
Než prejdem k popisu sestupu, pár slov o tom, prečo sme išli práve takto a nie inak. Z analýzy mapy totiž vyplýva, že medzi Mulhacénom a Alcazabou existujú minimálne dve iné varianty (jedna značená, druhá nie), ktoré umožňujú zdolať oba vrcholy bez klesania až do výšky 2 950 m n. m. Odpoveď je jednoduchá – neboli sme si istí podmienkami na hrebeňovom úseku (a to ako stálymi obtiažami, tak aktuálnymi podmienkami). Sestup k jazeru sa zdal bezpečnejší, zvlášť keď už na Mulhacénu bolo vidieť, že miestami je to docela zráz.
Dlhý návrat do Trevélezu po žltej značce
Na Alcazabe ľahko meníme plány ohľadme sestupu. Namiesto hrebeňom sa totiž rozhodujeme vracať „skratkou“, priamo cez snehové pole. Nápad sa ukazuje ako docela dobrý, pretože už o niekoľko desiatok minút neskôr sa opäť hlásime na kamennom svahu, vo výške cca 3 210 m n. m., takmer 100 metrov pod vrcholom Peñón del Globo. Od tejto chvíle sestupujeme rovnakým spôsobom, akým sme sem vystúpali.
Po hodine od opustenia Alcazaby sa znovu nachádzame v okolí jazera Laguna Hondera (cca 2 900 m n. m.), kde zahajujeme sestup po žltej značke. Sklon terénu je tu značný, preto nám strata výšky spočiatku ide veľmi svižne. Po dlhšiu dobu jdeme pozdĺž pôvabného potoka, zmeneného tajúcou vodou v dravú, prudkú rieku s mnohými vodopádmi.
Prestávam romantizovať krásne potoky z tajuceho snehu až vtedy, keď sme poniekoľkýkrát nútení jeden z nich preskočiť. S prvou takouto situáciou sa potýkame vo výške cca 2 800 m n. m., ale v tomto prípade je úloha našťastie docela jednoduchá. Skrátka jeden veľký skok. Problém nastáva o niečo ďalej, cca o 250 metrov nižšie, kedy je potok prirodzeným vývojom vecí už oveľa širší a dravší. Dlho hľadáme vhodné miesto, ale všetky do jedného sa zdajú absolútne nevhodné na skákanie. Napokon teda zatíname zuby a… vstupujeme do studenej, dravej vody. Nechcem to tajiť – k príjemným zážitkom to nepatrilo a topánky zostávajú mokré ešte niekoľko nasledujúcich kilometrov.
S úbytkom výšky sa žltá trasa postupne mení z kamenistej pustatiny vo veľkú trávnatú lúku. Sestupujeme teda po obriom svahu, veľmi podobnom tomu, od ktorého sme našu púť začínali. Je to tu veľmi idylické a pôvabné, ale v určitom okamihu už trochu monotónne. Vo výške cca 2 400 m n. m. jednotvárnu líniu krajiny narušuje malá turistická útulňa – Refugio vivac La Campiñuela, určená – jak predpokladám – pre núdzové nocovanie alebo pri zvratoch počasia.
Počas nasledujúcej hodiny sestupujeme po pohodlnej stezke, uprostred stále vyššej vegetácie. V tejto fáze sestupu nás prakticky po celú dobu doprevádzajú dve veci: výhľad na protiľahlý hrebeň Loma de Piedra Ventana s vrcholmi presahujúcimi výšku 2 500 m n. m. a chronická bolesť nôh a celého tela. Jo, bol to silný trekking, rozhodne… Niet divu, že prvé budovy Trevélezu vítame s veľkým nadšením. Na parkovisku definitívne končíme v 18:40. To znamená, že celý výlet nám zabral takmer 12 hodín nepretržitého pochodu… Nuž, bol to solídny záber.
Našťastie máme dnešný nocľah rezervovaný priamo v Trevélezu. Zostáva sa teda len ubytovať, skočiť do sprchy a dopriať si zaslúžené tinto de verano v krčmičke vedľa. Je čo oslavovať ;D.
Dátum výletu: 6. júna 2026
Štatistika výletu: 28 km; 2 540 metrov prevýšenia
Ďakujem za čas venovaný prečítaniu môjho príspevku! Pokiaľ chcete mať prehľad o novom obsahu, zvem vás k sledovaniu na Facebooku a Instagramu! Budem vďačný za každý lajk, komentár a zdieľanie. Pokiaľ považujete môj obsah za hodnotný a chcete ma podporiť, zvem vás k pozvaniu na virtuálnu kávu na buycoffee.to.
