Výprava do Nízkych Beskýd mi vŕtala v hlave už veľmi dlho. Veľa som počul o tomto pohorí – o jeho prírode nedotknutej ľudskou rukou, aure divokosti, vysídlených dedinách, ťažkej histórii a drevených cerkvách. Chcel som sa tiež na vlastnej koži presvedčiť, či je povestná „stena nárekov“ na Lackovú skutočne až taká strmá. Našťastie sa ukázalo, že o objavovaní Nízkych Beskýd premýšľa aj môj dobrý kamarát Jaromir. Jedného krásneho nedeľného dňa sme teda spojili sily a vybrali sme sa na mimoriadne uspokojivý trekking po najvyšších častiach Nízkych Beskýd. Pozývam vás na reláciu z okruhu z Wysowej-Zdrój cez Ropki, Lackovú, Busov a Javor!
OBSAH
- Výstup do sedla Hutniańska
- Ropki – lemkovský cintorín
- Lacková (997 m n. m.) z obce Izby
- Ostrý vrch (938 m n. m.)
- Sedlo pod Cigeľkou (645 m n. m.)
- Busov (1 002 m n. m.) z obce Cigeľka
- Javor (723 m n. m.) – svätá hora Lemkov
- Návrat do Wysowej-Zdrój
- Mapa výletu
Výstup do sedla Hutniańska
Z Krakova vyrážame okolo 6:00 ráno. Do Wysowej-Zdrój to máme niečo vyše 150 kilometrov, čo nám trvá približne dve hodiny. Parkujeme na bezplatnom parkovisku pri reštaurácii „Bar u Tomasza“. Trekking začíname pri pôvabnej drevenej pravoslávnej cerkvi sv. Michala Archanjela, postavenej v roku 1779. Následne si vyberáme modrú značku vedúcu cez hlavnú ulicu Wysowej-Zdrój. Po cca 200 metroch chôdze prechádzame cez most ponad rieku Ropa, ktorej prameň vyviera v blízkosti neďalekého sedla Wysowska. Wysowa-Zdrój na mňa urobila pozitívny prvý dojem: obec je upravená, zelená, obklopená zalesnenými horami. Po približne 800 metroch modrá značka odbočuje doľava, hneď vedľa dreveného kostola Nanebovzatia Najsvätejšej Márie Panny z prvej polovice 20. storočia. Teraz kráčame po asfaltovej ceste v údolí riečky Ropka. Cesta začína mierne stúpať a po cca 3 kilometroch nás vyvedie do sedla Hutniańska (645 m n. m.).
Sedlo Hutniańska sa ukázalo ako neuveriteľne idylické a výhľadové miesto. Rozprestierajú sa odtiaľ rozsiahle panorámy: na jednej strane na Bziany (740 m n. m.) a Zrub (733 m n. m.) a na druhej na Ostrý vrch (938 m n. m.), ktorý plánujeme ešte dnes zdolať. V sedle nachádzame drevený stôl, ktorý sa nám zdá ako ideálne miesto na desiatu. Počas jedla z času na čas niekto z nás vyjadrí nadšenie nad všadeprítomnou, neuveriteľne intenzívnou zeleňou. Beskydy v máji sú jednoducho fenomenálne, skutočná hostina pre zmysly.
Ropki – lemkovský cintorín
Zo sedla Hutniańska pokračujeme po poľnej ceste smerom k obci Ropki (presnejšie k tomu, čo z tejto dediny zostalo). Ešte pred druhou svetovou vojnou mala obec viac ako 400 obyvateľov a jej centrum zdobila pravoslávna cerkva Narodenia Bohorodičky. Dnes tu žije len 45 ľudí a opustená cerkva bola prevezená do skanzenu v Sanoku. Čo bolo dôvodom takého drastického poklesu obyvateľstva?
Pred druhou svetovou vojnou boli oblasti Nízkych Beskýd obývané väčšinou Lemkami, východoslovanskou etnickou skupinou vyznávajúcou pravoslávie, používajúcou cyriliku a rusínsky (lemkovský) jazyk. Časť Lemkov sa identifikovala s ukrajinským národom, iní sa považovali za predstaviteľov samostatného rusínskeho národa. A ostatní? Ostatným to bolo zrejme jedno. Žili tu odjakživa a rozprávali po svojom. A kto vie, možno by to tak bolo aj ďalej, keby do pokojného života lemkovských rodín nezasiahla veľká politika…
V roku 1944 sa začali masové vysídľovania. Státisíce Poliakov putovali z východných hraníc na tzv. „Získané územia“ (Ziemie Odzyskane). Podobne státisíce Ukrajincov vyrazili z krakovského, lublinského a rzeszowského vojvodstva na východ do Ukrajinskej SSR. Spočiatku malo vysídľovanie dobrovoľný charakter. Rýchlo sa však ukázalo, že ľudia nie sú ochotní náhle opúšťať domovy v mene národných ideí, ako sa to zdalo sovietskym súdruhom. Presídľovanie zmenilo svoj charakter na nútené a zasiahlo aj Lemkov, ktorí boli zaradení k ukrajinskému národu. Takto do roku 1946 územie dnešného Poľska opustilo cca 97-tisíc Lemkov (cca 70 % predvojnovej populácie). Bohužiaľ, tým sa to neskončilo.
V rokoch 1947 – 1950 úrady vtedajšej Poľskej ľudovej republiky uskutočnili „akciu Visla“, v rámci ktorej presídľovali ukrajinské obyvateľstvo z východu na západné a severné územia Poľska s cieľom vykonať ich asimiláciu. Presídľovanie bolo nútené a vytypovaným osobám dávali len dve hodiny na zbalenie celoživotného majetku na maximálne dva vozy. Týmto spôsobom Nízke Beskydy opustila drvivá väčšina tých Lemkov, ktorí unikli deportácii do ZSSR. Väčšinou skončili v dnešnom Dolnosliezskom vojvodstve, kde dodnes žije mnoho ich potomkov. V Nízkych Beskydách po Lemkoch zostali len opustené dediny, cerkvy a cintoríny.
V obci Ropki odbočujeme trochu z modrej turistickej značky práve preto, aby sme navštívili zrejme najznámejší lemkovský cintorín. Medzi mnohými opustenými hrobmi našu pozornosť upúta jedna jediná nová mohyla. Ukazuje sa, že patrí prof. Andrzejovi Lucjanovi Jaczewskému (1929 – 2020), lekárovi, Varšavčanovi a, ako hlása nápis na hrobe, „občanovi obce Ropki z vlastnej voľby“. Cintorín má v sebe niečo magické, akoby rozprával starý, zabudnutý príbeh.
Po odchode z cintorína prechádzame ešte okolo miesta, kde kedysi stála cerkva (cerkwisko). Míňame aj budhistické meditačné centrum. Nuž, v Nízkych Beskydách sa zrejme len ťažko hľadá lepšie miesto na pokojnú meditáciu. Z modrej značky odbočujeme doľava na červenú značku, ktorá je súčasťou hlavnej beskydskej magistrály (GSB). Trasa je široká a veľmi malebná. Po miernom stúpaní sa otvára rozsiahla panoráma na územie, kde kedysi stáli domy obce Ropki, a na okolité vrcholy, vrátane vrchu Siwejka (785 m n. m.). Po čase opäť vchádzame do lesa, aby sme z neho vyšli až o pár kilometrov neskôr v obci Izby. Odpájame sa zo značky doľava a ideme po hlavnej ceste v obci.
Lacková (997 m n. m.) z obce Izby
Aj Izby boli pred rokom 1947 lemkovskou dedinou. Svedčí o tom tamojšia cerkva sv. Lukáša, ktorá v súčasnosti slúži ako katolícky kostol. Izby sú najpopulárnejším východiskovým bodom na Lackovú, najvyšší vrch poľskej časti Nízkych Beskýd. A skutočne, v obci konečne stretávame celkom veľkú skupinu turistov. Stále ideme po hlavnej ceste smerom k sedlu Beskid. Terén začína mierne stúpať, čoskoro míňame posledné domy a asfalt končí. Cesta teraz vedie cez rozľahlú, neuveriteľne zelenú poľanu. Vľavo sa otvára výhľad na hlavnú hrdinku dnešného dňa, Lackovú. Z diaľky nevyzerá tak hrozivo, ako sa o nej hovorí. Aké to bude, keď sa k nej priblížime?
Po približne kilometrovom úseku cez výhľadovú poľanu náš chodník opäť mizne v lese. Krátko nato dosahujeme sedlo Beskid (644 m n. m.), kde sa vraciame na značený turistický chodník, konkrétne na hraničnú červenú značku. Kráčame hustým lesom a rozhovory sa krútia hlavne okolo toho, aké to hneď bude strmé. Čaká nás totiž úsek, ktorý je považovaný za jeden z najstrmších turistických chodníkov v poľských horách mimo Tatier.
Za sedlom Beskid terén skutočne pomaly stúpa a slávna „stena nárekov“ začína vo výške cca 800 m n. m. (teda v momente, keď k vrcholu Lackovej zostáva necelý kilometer). Jadro výstupu tvorí 300-metrový úsek, na ktorom treba prekonať 150 metrov prevýšenia. Ide teda o intenzívny, ale veľmi krátky výkon. Hoci sme obaja chytili miernu dýchavičnosť, povestný výstup nám trval asi 10 minút. Napriek tomu je zdolanie tohto úseku zaujímavým zážitkom – na niektorých miestach je sklon taký veľký, že sa pre pohodlie chytám kmeňov stromov, trčiacich konárov či sem-tam vyčnievajúcich skál. Obaja si myslíme, že keby sme tadiaľto išli v zime, bolo by vhodné zvážiť mačky.
Pár minút po zdolaní steny nárekov sa hlásime na Lackovej (997 m n. m.). Výhľady tu nečakajte – podobne ako chodník, ktorý naň vedie, aj vrchol je úplne zalesnený. Lacková sa kvôli svojej výške (997 m) niekedy nazýva aj „Policajný vrch“ (poľské núdzové číslo na políciu je 997). Vrchol je najvyšším bodom poľskej časti Nízkych Beskýd, a preto patrí do Koruny poľských hôr (čo mu rozhodne pridáva na popularite). S ohľadom na zberateľov pečiatok je na Lackovej umiestnená špeciálna pečiatka. Na vrchu si dávame krátku prestávku, ale po chvíli letíme ďalej – najvyšší bod dnešného dňa je stále pred nami.
Ostrý vrch (938 m n. m.)
Červená značka za Lackovou vedie cez pomerne plochý chrbát s neuveriteľne strmými bočnými svahmi. Vážne! Pri pohľade na južný svah intenzívne premýšľam, kde by som sa zastavil, keby som sa tade náhodou začal šmýkať. Po cca 500 metroch začíname veľmi strmý zostup do sedla Pułaskiego (763 m n. m.). Tento variant nie je až taký strmý ako stena nárekov, ale môžete si byť istí – na Lackovú jednoducho neexistuje mierny výstup.
Za sedlom Pułaskiego však začíname opätovné stúpanie – tiež krátke, ale veľmi intenzívne. Vo výške cca 900 m n. m. odbočujeme z červenej značky na žltú a po pár minútach sme na ďalšom vrchole nášho putovania – na Ostrom vrchu (938 m n. m.), ktorý sme mali možnosť obdivovať zo sedla Hutniańska. Tam si dávame krátku pauzu na jedlo. Ako asi tušíte, Ostrý vrch (aké prekvapenie v tomto pohorí!) je tiež úplne zalesnený.
Sedlo pod Cigeľkou (645 m n. m.)
Po zostupe z Ostrého vrchu sa vraciame na červenú hraničnú značku a pokračujeme po nej ďalej na východ. Kráčame stále hustým, dosť monotónnym lesom, ale keďže Jaromir je rovnaký rečník ako ja, kilometre ubiehajú naozaj rýchlo. Po cca dvoch kilometroch začne chodník opäť prudko klesať a privedie nás k dôležitému bodu – k sedlu pod Cigeľkou (645 m n. m.) (v Poľsku nazývané Przełęcz Cegiełka). V sedle na chvíľu opúšťame Poľsko a vyberáme si zelenú značku do slovenskej obce Cigeľka. Trasa teraz vedie cez jednoznačne najkrajšie miesto nášho dnešného výletu – cez rozľahlú zelenú poľanu s neuveriteľným výhľadom na Lackovú a na najvyšší vrch Nízkych Beskýd a náš súčasný cieľ – Busov. Miesto je priam fenomenálne, obaja sa ním kocháme dobrých pätnásť minút.
Busov (1 002 m n. m.) z obce Cigeľka
Trochu už unavení, ale v dobrej nálade schádzame do obce Cigeľka, ležiacej vo výške cca 500 m n. m. Ideme po hlavnej ceste cez dedinu, míňame tamojší obecný úrad a dobrovoľný hasičský zbor.
Prekvapenie nás čaká na okraji dediny, tesne pred odbočkou z hlavnej cesty na zelenú značku vedúcu na Busov. Ukazuje sa totiž, že sa tam nachádza pomerne veľká rómska osada. Z bezpečnostných dôvodov nefotíme, ale už na prvý pohľad bolo jasné, že životné podmienky na tomto mieste sú veľmi zlé. Starší Rómovia nás z diaľky sledujú ostražitým pohľadom, deti k nám okamžite pribiehajú v celom húfe a prosia o peniaze. Cítim sa zvláštne, Jaromir takisto. A peniaze úprimne nemám – na taký krátky výlet za hranice mi ani nenapadlo brať si eurá.
Za rómskou osadou odbočujeme doľava na zelenú značku. Keď sme už v určitej vzdialenosti od dediny, vidíme z diaľky ďalšiu skupinu Rómov. Tí sa síce o nás nezaujímajú, ale ich psy bohužiaľ áno. Pribiehajú k nám a, nebudem klamať, naháňajú nám trochu strach. Celá táto situácia oslabila našu morálku do tej miery, že chvíľu premýšľame o alternatívnom zostupe z Busova inou trasou. Po analýze mapy sa však ukazuje, že niet inej možnosti – vrátiť sa musíme tou istou cestou. Rezkým krokom teda vyrážame na vrchol, Rómami a ich psami sa budeme zaoberať neskôr.
Zelená značka na Busov (1 002 m n. m.) z hlavnej cesty až na samotný vrchol má dĺžku cca 3 kilometre a vyžaduje prekonanie 500 metrov prevýšenia. Prechod tohto úseku nám trvá asi 45 minút a nespôsobuje väčšie problémy. V záverečnom stúpaní je to celkom strmé, ale nedá sa to porovnať s tým, čo turistom ponúka stena nárekov na Lackovú. Chodník je skôr dobre označený, hoci na jednom mieste sa nám podarí trochu zablúdiť. Rýchlo sa však zorientujeme a vraciame sa späť na správnu cestu.
Kým chodník na Busov vedie tiež cez hustý les, na samotnom vrchole sa konečne môžeme tešiť na rozsiahlu panorámu. Výhľady sa odtiaľ rozprestierajú južným smerom – na masív Čergova (a jeho najvyšší vrch Minčol, 1 157 m n. m.). Zdolať najvyšší vrch Nízkych Beskýd je dobrou zámienkou na dlhšiu prestávku. Vyberám teda z batoha škatuľku s cestovinami a kuracím mäsom, mojím obľúbeným horským obedom.
Javor (723 m n. m.) – svätá hora Lemkov
Možno to nie je obzvlášť prekvapujúce, ale na chodníku na Busov sme v ten deň nestretli ani živú dušu. O tom, že tam občas predsa len niekto zavíta, sa dozvedáme zo zošita na zapisovanie, ktorý zostal v schránke na vrchole. Mám takéto veci rád, preto ochotne pridávam aj svoj autogram.
Zostup išiel veľmi hladko – cca 30 minút po začiatku pochodu sme späť v okolí rómskej osady. Deti opäť skúšajú šťastie a ja ich musím znova odmietnuť. Čoskoro nato sme opäť v sedle pod Cigeľkou na hraničnej červenej značke. Kráčame na východ k poslednému vrcholu, ktorý dnes plánujeme zdolať – k vrchu Javor. Teraz ideme malebnou časťou chodníka a sprevádzajú nás nádherné a idylické výhľady na predtým zdolanú Lackovú a Busov.
Čoskoro chodník opäť mizne v lese, aby nás po krátkom stúpaní vyviedol na Javor (723 m n. m.). Čo je zaujímavé, o tom, že sme na vrchole, nás informujú hneď štyri rôzne tabuľky. Nedá sa pomýliť!
Z vrchu Javor schádzame tou istou cestou, ktorou sme sem prišli, a vraciame sa späť na výhľadovú poľanu. 38 kilometrov v nohách už robí svoje a obaja blažene padáme do trávy. Keď sa tak vyhrievam na popoludňajšom slnku obklopený všadeprítomnou zeleňou, cítim… cítim, že je dobre. Ale moment, to ešte nie je koniec!
Opúšťame poľanu a vyberáme si cestičku vedúcu k sanktuáriu na vrchu Javor, nazývanému lemkovské Lurdy. V roku 1925 sa tu vraj Panna Mária zjavila trom ženám vracajúcim sa z jarmoku zo slovenského Gaboltova. Na žiadosť Matky Božej tu postavili kríž a kaplnku. Po jej vysvätení v roku 1929 zo zeme vyvrel prameň osviežujúcej vody, ktorá má vraj liečivé účinky. Vrch Javor si medzi Lemkami rýchlo získal status „posvätnej“ hory a stal sa veľmi populárnym pútnickým miestom. Dodnes tunajšiu kaplnku spravuje pravoslávna farnosť z Wysowej-Zdrój a niekoľkokrát do roka sa tu slávia sviatky dôležité pre lemkovskú kultúru.
Návrat do Wysowej-Zdrój
Z vrchu Javor schádzame po asfaltovej ceste už priamo do Wysowej-Zdrój. Na záver výletu sa ešte ideme pozrieť do tunajšieho kúpeľného parku a na chvíľu vchádzame do pijalne vôd (miestnosť s prameňmi). Tam ochutnávam tunajšiu, vysoko mineralizovanú liečivú vodu, ktorá je veľmi chutná.
Posledné prekvapenie dnešného dňa ma čaká na ceste domov. Navigácia nás totiž vedie cez obec Mogilno v powiecie nowosądeckom. Zhodou okolností aj ja pochádzam z Mogilna, ale z toho väčšieho v Kujavsko-pomorskom vojvodstve. Z nejakého dôvodu vo mne zastávka na tomto mieste vyvoláva veľa radosti a sentimentu. Spokojný je aj Jaromir – ukazuje sa totiž, že z priestranstva pred miestnym domom kultúry sa v tento večer rozprestiera dokonalá panoráma Tatier.
Výprava do Nízkych Beskýd bola jednoducho fantastická. Nabila ma veľmi pozitívnou energiou a umožnila mi navštíviť úplne nový, úžasný kus našej krajiny (a krajiny našich južných susedov). Mimochodom, bola to aj naozaj dobrá skúška kondície – viac ako 40 km chôdze, takmer 2000 metrov prevýšenia. Vďaka aj Jaromirovi za dobrú spoločnosť a krásne fotky, ktoré tu máte možnosť obdivovať!
Dátum výletu: 12. mája 2024
Štatistiky výletu: 41 km, 1 820 metrov prevýšenia
Ďakujem, že ste venovali čas prečítaniu môjho príspevku! Ak chcete byť v obraze s novým obsahom, pozývam vás sledovať ma na Facebooku a Instagrame! Budem vďačný za každý lajk, komentár a zdieľanie. Ak považujete môj obsah za hodnotný a chcete ma podporiť, pozývam vás na virtuálnu kávu na buycoffee.to.
