Grintovec (2 558 m n. m.) – najvyšší štít Kamnických Álp a ferrata Češka koča (E)

Grintovec (2 558 m n. m.) je najvyšší štít Kamnických Álp (Kamniško-Savinjske Alpe), ktoré sú súčasťou Južných vápencových Álp. Hory sa nachádzajú v Slovinsku, neďaleko rakúskych hraníc. Grintovec je prístupný po mnohých turistických chodníkoch s rôznou obtiažnosťou. V prípade Kamnických Álp sú severné svahy strmšie a náročnejšie. V tomto príspevku popíšem túru na Grintovec práve zo severu – z prihraničnej dediny Zgornje Jezersko. Cestou na vrchol sme zdolali aj najnáročnejšiu ferratu v mojom živote – ferratu Češka koča (E). Srdečne vás pozývam!

Kamnické Alpy – ako sme sa sem dostali?

Skôr než prejdem k popisu túry na Grintovec, pár slov o kontexte. V auguste 2024 sme sa so sestrou Martynou vybrali na päťdňový výlet do Slovinska. Dva dni sme strávili v Julských Alpách. Počas prvého dňa sme absolvovali náročnú túru na Prisojnik a Razor. Druhý deň sme zdolali Triglav, najvyšší štít Slovinska.

Po dobytí Triglavu bolo naším cieľom nájsť kemp v okolí Bledu a potom sa večer prejsť po brehu slávneho jazera. Na druhý deň ráno sme chceli prejsť do Kamnických Álp a vystúpiť na ich najvyšší štít, Grintovec. A tu sa začali komplikácie… Ukázalo sa totiž, že spontánnosť sa nie vždy vypláca a kempy v Blede sú v auguste nielen drahé, ale aj plne obsadené. Jeden z kempov nám odporučil miesto vzdialené asi 50 km, pri diaľnici blízko Ľubľany…

Ok, tak nastal čas na plán B. V Blede nachádzame kúsok voľného miesta a začíname intenzívne hľadať. Po nejakom čase sa Martine podarilo dovolať do kempu Grintovec v obci Kokra (cca 50 km od Bledu). Lokalita je dobrá v tom, že kemp sa nachádza prakticky pod úpätím nášho zajtrajšieho cieľa. Kemp Grintovec je tiež plne obsadený, ale majiteľ na naše naliehanie súhlasí a sľubuje nám kúsok voľného priestoru.

Po príchode na miesto zisťujeme, že oným voľným priestorom je malý kúsok piesočnatého terénu pod plotom, už mimo hraníc samotného kempu. Pozitívom je, že máme kde spať; negatívom je, že za nocľah v tomto mieste sme museli zaplatiť viac ako 40 eur… Dosť za stan na piesku pod plotom, však? Musím priznať, že hoci v Slovinsku platí všeobecný zákaz kempovania na divoko, tú noc mi v hlave často vírila myšlienka: „Čo keby sme si postavili stan v lese vedľa, kto by to kontroloval? A 40 eur by zostalo vo vrecku.“

kemp Grintovec — Kemp Grintovec o 7:30 ráno

Ráno nasledujúceho dňa otvárame mapu a začíname sa lepšie orientovať, kde vlastne sme. Ukazuje sa, že lesná cesta, ktorá vedie priamo z kempu, by nás priviedla k chodníku, ktorý umožňuje zdolať Grintovec z južnej strany. Napriek nutnosti prekonať až 2 000 výškových metrov (kemp leží vo výške cca 650 m n. m.) nám táto vízia istý čas pripadala lákavá. Definitívne sme tieto plány opustili až po rozhovore s nemeckým manželským párom, ktorý v kempe dovolenkoval. Zistili sme, že na južnej stene Grintovca došlo nedávno k veľkému zosuvu skál, kvôli čomu bol chodník čiastočne zničený. V tejto situácii sme sa rozhodli vyštartovať z dediny Zgornje Jezersko a dobyť náš cieľ zo severnej strany, pričom sme zároveň plánovali prejsť náročnú ferratu Češka koča.

Štart z dediny Zgornje Jezersko

Z kempu Grintovec do prihraničnej dediny Zgornje Jezersko (cca 900 m n. m.) máme asi 11 kilometrov. V centre dediny bez problémov nachádzame bezplatné parkovisko, ktoré je štartovacím a koncovým bodom nášho dnešného okruhu. Obec leží v údolí potoka Jezernica, na hranici dvoch pohorí: Kamnických Álp a Karavanke. Dedinka na nás pôsobí veľmi pozitívne: kam až oko dovidí, udržiavané budovy, nádherné výhľady a intenzívna zeleň.

Parkovisko v Zgornje Jezersko opúšťame okolo 8:30. Prvého pol kilometra ideme po chodníku popri hlavnej ceste dediny. Našu pozornosť upútal automat na miestne mliečne výrobky na autobusovej zastávke. Hádžeme do automatu pár eur a vyťahujeme sladký jogurt. Miestne špeciality treba ochutnať! Potom odbočujeme vpravo, prechádzame cez most na rieke Jezernica. Nasledujúce dva kilometre ideme po rovnom chodníku vedúcom po pravej strane rieky. Takto prichádzame k malému jazeru Planšarsko jezero. Obchádzame ho zo severnej strany a vychádzame na rozsiahlu zelenú lúku s ohromujúcim výhľadom na hlavný masív Kamnických Álp.

Po prekonaní lúky sa opäť ponárame do lesa. Po necelých troch kilometroch chôdze prichádzame na… veľké parkovisko vo výške cca 1000 m n. m. Najprv cítim, že sme to logisticky úplne nezvládli – veď nechať auto tu by nám skrátilo treking o 6 km po takmer rovnom teréne! Chuť mi vráti až informácia, že parkovisko je platené. Vtedy sa opäť cítim ako majster plánovania – my sme síce nechali auto ďaleko, ale aspoň zadarmo!

Zgornje Jezersko chodník — Rovný úsek popri potoku Jezernica

chodník na Češka koča — Lesný úsek vedúci k odbočke na ferratu Češka koča

Ferrata Češka koča (E)

Za parkoviskom sa lesný chodník konečne začína pravidelne dvíhať. Po kilometri narážame na spodné stanice dvoch nákladných lanoviek: prvá zásobuje Českú chatu na Spodnjich Ravnich, druhá Kranjskú chatu na Ledinách. Odteraz už len pol kilometra rovno a je čas odbočiť vpravo – na prístupový chodník k ferrate Češka koča. Prístup k železnej ceste je celkom dobre označený. Chodník teraz vedie sypkým, kamenistým terénom, uprostred nízkej vegetácie a pekných výhľadov.

Ferrata Češka koča začína vo výške cca 1 250 m n. m. Náročnosť tejto cesty ohodnotili Slovinci na „E“, kým Nemci z portálu bergsteigen.com na „náročné D“ (topo z bergsteigen.com nájdete pod týmto odkazom). Nech je to akokoľvek, nie je to ferrata pre začiatočníkov. Ak hľadáte vybavenie na ferraty, môžete si ho kúpiť pod týmto odkazom.

Na ferratu nastupujeme okolo 10:20, teda dve hodiny po opustení dediny Zgornje Jezersko. Cesta je náročná od samého začiatku – na štarte treba prekonať skalnú stenu hodnotenú C/D. Hneď po nej sa dostávame k najťažšiemu úseku ferraty – technickému lezeniu hodnotenému stupňom E. Tu sa zastavujeme a sledujeme, ako sa so železnou cestou trápi turista pred nami. Trápi sa veľmi, až nakoniec rezignuje, opatrne schádza a volí obchádzku bokom. Málo povzbudzujúce, však?

A skutočne – úsek je mierne previsnutý, prakticky kolmý a nesmierne náročný. Martina, ktorá sa v skalnom lezení vyzná lepšie než ja, si tu počína celkom dobre. Ja tento úsek prekonávam s dušou v hrdle, kŕčovito sa držiac železného lana. Hneď po prechode mám pocit, že na ferratu to bolo na mňa až príliš. Nechápte ma zle, ferraty predsa nie sú skutočné lezenie. Tu sa nepoužíva pravé istenie, len niečo, čo nám pri páde dovolí nezomrieť. Takže zatiaľ čo by som si tento úsek rád preliezol s lanom, expreskami a v lezečkách, na ferratu by som už nevrátil.

Po prechode úseku „E“ železné laná na chvíľu zmiznú a terén sa vyrovná. Takto prichádzame pod ďalšiu skalnú stenu. Stojíme teraz pod veľkým previsom, ktorého náročnosť je hodnotená D/E. Tentoraz idem prvý. Málo elegantným, čisto silovým pohybom sa priťahujem na železnom lane a štverám sa na ďalšiu skalnú policu. Väčší problém má Martina – previs sa jej nepáči do takej miery, že chvíľu uvažuje o obchádzke po okolitých skalách. Keď je však jasné, že okolité skaly vôbec nezaručujú ľahší prechod, aj ona sa veľmi silovým spôsobom vyrovnáva s osudným previsom. Zvyšok ferraty je už oveľa ľahší – hodnotenia dosahujú stupeň C. Lezenie je celkom príjemné a väčšinou nevyžaduje dotýkanie sa železného lana. Vápenec zaručuje pevné chyty a páliace slnko robí skalu veľmi príjemnou na dotyk.

ferrata Češka koča — Slnko praží nemilosrdne a Martina sa hlási pod previsom (D/E). Snímka to trochu splošťuje, ale verte mi, že fragment pripomínal riadny boulderingový problém.

Česká chata na Spodnjich Ravnich

Ferratu Češka koča končíme o 11:20, čo znamená, že jej prejdenie nám trvá asi hodinu. Pár minút neskôr sa hlásime v Českej chate na Spodnjich Ravnich (Češka koča na Spodnjih Ravneh, 1542 m n. m.), kde si s veľkou radosťou doprajeme studený nealkoholický radler. Chvíľu lenivo oddychujeme na pohodlných lehátkach a vychutnávame si teplo páliaceho slnka. Svoj názov vďačí chata českému oddielu Slovinského alpinistického združenia z Prahy, ktorý v roku 1900 inicioval jej výstavbu. Od objektu sa rozprestiera fantastická panoráma na najvyššie časti Kamnických Álp. K chate samozrejme netreba ísť ferratou – zo spomínaného lesného parkoviska vedie sem aj bežný chodník, bez akýchkoľvek technických obtiaží.

Výstup od chaty na Mlinarsko sedlo

Chvíľa oddychu a vyrážame ďalej! Výšku naberáme sutinovým chodníkom, ktorý nás mnohými serpentínami vedie pod mohutnú stenu Grintovca. Zo začiatku je výstup intenzívny, ale celkom pohodlný. Chodník je udusaný a dobre viditeľný. S narastajúcou výškou sa terén okolo nás stáva čoraz drsnejším a posledná tráva mizne pod náporom všadeprítomných skál. Vo výške 1800 m n. m. sa nachádza rázcestie chodníkov: ďalej rovno vedie Frischaufova pot a vpravo odbáča Kremžarjeva pot. Obe cesty umožňujú zdolať Grintovec – len prvá z východu, druhá zo západu. Pôvodná verzia predpokladala, že jeden chodník využijeme na výstup a druhý na zostup. Na mieste sa však ukazuje, že Kremžarjeva pot je pre turistov zatvorená. Nakoniec na Grintovec vystupujeme po Frischaufovej ceste a takisto aj zostupujeme.

Čím vyššie, tým menej pohodlný je výstup. V istom momente ideme už po sypkej „kameňovke“, ktorá miestami spôsobuje nemalé navigačné problémy. Treking v sutinovom teréne nás natoľko pohltil, že sme prehliadli moment, kedy chodník odbáča zo sutiny na skalnú stenu Grintovca (približne vo výške 1 950 m n. m.). Na skalu teda nastupujeme na nesprávnom mieste, ale našťastie rýchlo nadväzujeme kontakt s vychodeným chodníkom. V ďalšej etape chodník predstavuje intenzívny výstup s prvkami drobného lezenia. Podľa štatistík zo Stravy sme tu na sotva jednom kilometri získali viac ako 400 výškových metrov. Chodník teda dáva zabrať, najmä pri dnešnej teplote vzduchu. Na niektorých úsekoch je cesta zabezpečená kramľami a ferratou. S narastajúcou výškou získavame čoraz lepšiu panorámu na Karavanke a údolie, z ktorého sme prišli.

Grintovec chodník — Výstup kamenisto-trávnatým svahom z Českej chaty

Hrebeňová túra na Grintovec

Mlinarsko sedlo (2 334 m n. m.) dosahujeme pár minút po 14:00 (teda niečo vyše dvoch hodín od opustenia chaty). Teraz smerujeme na západ – z priesmyku na vrchol Grintovca máme pred sebou ešte kilometrový hrebeňový úsek. Keby sme šli na východ, dalo by sa prísť na Skutu (2 532 m n. m.), tretí najväčší štít Kamnických Álp, a to až v dvoch variantoch: klasicky alebo cez ferratu vedúcu cez štít Dolgi hrbet (2 473 m n. m.).

Cesta z priesmyku na Grintovec nám trvá asi 30 minút. Vyžaduje prekonanie stredne náročného terénu, čiastočne zabezpečeného kramľami a ferratou. Dojem robí všadeprítomná expozícia a úžasné výhľady do všetkých strán. Cestou na Grintovec minieme ešte jeden štít (spočiatku nám pripadal ako hlavný cieľ) – Mali Jezerski Grintovec s výškou 2 447 m n. m. Na Grintovci (2 558 m n. m.) sa hlásime o 14:35, teda po viac ako šiestich hodinách od opustenia chaty. Únava je silná, ale… máme to! Naše horské CV sa práve obohatilo o ďalší prekrásny štít, najvyšší v pohorí Kamnických Álp. Mimochodom, v tabuľke výšok je Grintovec presne ex aequo s tatranským Kežmarským štítom, na ktorom sme mali možnosť byť pred mesiacom a pol.

Ako sa na najvyšší štít patrí, z Grintovca sa otvára široká panoráma. Na severe máme Karavanke, najnižšie z troch slovinských pohorí, ktoré presahujú výšku 2 000 m n. m. Na západe sa nachádza už spomínaná Skuta a desiatky ďalších vrcholov Kamnických Álp. Na juhu je dobre vidieť masív Kalského Grebena (2 224 m n. m.). Za ním sa nachádza rozsiahle údolie rieky Sáva, na dne ktorého vidno okrem iného budovy Kranja, vzletovú dráhu letiska Ľubľana či stuhu diaľnice A2. Napokon, na východe dobre vidíme mohutný štít Jezerska Kočna (2540 m n. m.), druhý najvyšší v Kamnických Alpách (a zároveň položený na samotnom okraji pohoria). Dnes viditeľnosť obmedzuje horúci vzduch, ale pri lepšej priehľadnosti možno z Grintovca obdivovať aj Julské Alpy.

Grintovec hrebeň — Fragment ferraty na hrebeňovom úseku

Zostup z Grintovca

Po niekoľkých minútach oddychu, jedla a pitia sa vydávame na cestu späť. Vraciame sa rovnakou cestou, akou sme sem prišli. Zostup v skalnatom teréne nám zaberie veľa času, ale na sutinovom svahu sa darí trochu zvýšiť tempo. Takto sa opäť hlásime v Českej chate o 16:45 (dve hodiny po začatí zostupu). Tentoraz sa však nerozhodujeme ležať na lehátkach, pretože pred nami je ešte 4,5-kilometrový úsek zostupu. Prvý kilometer traverzujeme očarujúci svah s idylickým výhľadom na údolie Ravenska Kočna (teda údolie, ktorým sme šli smerom tam). Potom chodník zmizne v lese a vynorí sa z neho až po cca dvoch kilometroch. V tejto etape našu pozornosť púta skupina pekných skál, položených priamo pri chodníku. Z lesa vychádzame na rozľahlú pastiersku lúku s úžasným výhľadom na surový vápenec Kamnických Álp. Ó áno… Cítim, že presne takúto panorámu potrebujem na ukončenie môjho tohtoročného alpského dobrodružstva.

Do dediny Zgornje Jezersko prichádzame pár minút po 18:00. Naša dnešná túra nám teda trvala asi 10 hodín. A čo… cítim plnú spokojnosť. Ďalšie alpské pohorie, ďalší mohutný štít do celkom bohatej zbierky. Keď sa pozrieme širšie – veľmi intenzívne tri dni v slovinských horách, viac ako 6 000 výškových metrov. A teraz? A teraz je čas na večernú prechádzku po Ľubľane a potom nocľah v kempe pri Maribore.

Dátum túry: 13. august 2025

Štatistiky túry: 19 km, 2 100 výškových metrov

Ďakujem za čas strávený čítaním môjho príspevku! Ak chcete mať prehľad o novom obsahu, pozývam vás sledovať ma na Facebooku a Instagrame! Budem vďačný za každé lajk, komentár a zdieľanie. Ak považujete môj obsah za hodnotný a chcete ma podporiť, pozývam vás na kúpu virtuálnej kávy na buycoffee.to.