Glittertind v pohorí Jotunheimen je druhý najvyšší vrchol Nórska a celých Škandinávskych vrchov (po Galdhøpiggene). Výstup na vrchol nie je technicky náročný, no môže byť celkom slušnou kondičnou výzvou. Na rozdiel od toho, čo ešte stále uvádzajú niektoré mapy, tento vrchol už v súčasnosti nie je pokrytý ľadovcom. Na Glittertind budem spomínať predovšetkým kvôli trochu monotónnemu stúpaniu, ktorého námaha však bola plne odmenená dychberúcimi výhľadmi. Pozývam vás na reportáž z výstupu na vrchol z chaty Glitterheim a zostupu do blízkosti chaty Spiterstulen!
OBSAH:
- Deň voľna v doline Veodalen
- Z táboriska na chatu Glitterheim
- Glittertind – výstup na vrchol
- Glittertind – vrchol
- Zostup z Glittertindu na chatu Spiterstulen
- Mapa výletu
Deň voľna v doline Veodalen
Na tretí deň nášho pobytu v Jotunheimen nás budia zvuky dažďa. Nie sme tým obzvlášť prekvapení. Predpovede už dlhšie na tento deň avizovali výrazné zhoršenie počasia. Popravde, pršalo nakoniec slabšie, než predpovedala vždy pesimistická nórska predpoveď yr.no. Zrážky však boli natoľko výdatné, že štart túry na Glittertind sme museli posunúť na neskôr. Keďže sa však obloha dlhší čas nemienila ani na moment vyjasniť, rozhodli sme sa pre deň voľna a oddychu. Koniec koncov, Glittertind je vysoká hora a nikto z nás tam nechce liezť v neistých podmienkach. Zároveň, keď už sme priamo pod ním a naladili sme sa na jeho zdolanie, bolo by hlúpe len tak bez povšimnutia obísť druhý najvyšší vrchol Nórska, však?
Na prestávku vo Veodalene spomínam veľmi rád! Dolina je trvalo bez signálu, takže sme celý dlhý deň ušetrení od všetkých vnemov, ktoré nám denne servíruje prístup na internet. Namiesto scrollovania Instagramu sa rozprávame, spoločne pripravujeme jedlo a hráme nekonečnú partiu kartovej hry tisíc. Popoludní sa potom začínajú prvé výlety k chate Glitterheim. Prečo k chate? Po odpoveď na túto otázku vás odkazujem na predchádzajúci článok. Ja s Martynou sme sa rozhodli skočiť na chatu na kávu. Nuž, nebola to najlepšia káva v mojom živote, ale sťažovať sa nebudem. Okrem toho celá naša partia využila Glitterheim aj na… sprchu. Ukázalo sa totiž, že do chatovej kúpeľne vedie zadný vchod a voda v sprche je príjemne teplá. Deň blahodarného ničnerobenia mi tiež ukázal, že čas strávený v horách nemusí byť len o ambicióznych športových výkonoch. Nie vždy má zmysel sa ponáhľať, najmä v tomto bláznivom svete, kde máme väčšina z nás na pleciach toľko ubíjajúcich povinností.
Z táboriska na chatu Glitterheim
Nasledujúci deň sa zobúdzame do úplne inej reality: bezoblačná obloha, nádherná viditeľnosť. Rýchlo si teda balíme veci a vyrážame! Bolo skvelé si polenošiť, ale dnes musíme zdolať vysokú horu – druhú najvyššiu v celej Škandinávii!
Mimochodom, to, či je naozaj druhá, bolo mimochodom ešte donedávna spornou otázkou. Po stáročia bol totiž vrchol Glittertindu pokrytý hrubou vrstvou ľadovca. Podľa mapy z roku 1917 dosahovala výška vrchu (vrátane ľadovca na ňom) 2 481 m n. m. Susedný Galdhøpiggen meria naopak 2 469 m n. m., ale jeho vrchol nikdy nebol pokrytý ľadovcom. Vznikol tak definičný problém – určuje výšku vrcholu najvyššie položená skala alebo najvyšší bod ľadového poľa? Otázka to bola dôležitá, pretože v tomto prípade išlo o to, ktorý z vrchov sa má považovať za najvyšší v celom Nórsku. Dá sa povedať, že problém sa vyriešil sám. V dôsledku rýchlych klimatických zmien sa ľadovec na vrchole Glittertindu každým rokom zmenšoval, až napokon v septembri 2023 úplne zmizol. Čo je škoda, pretože na archívnych fotografiách vyzerá neuveriteľne… Na útechu, veľké plochy večného ľadu sa stále zachovali na severných svahoch Glittertindu a sú dokonale viditeľné – tak z trasy, ako aj z vrcholu.
Táborisko opúšťame pár minút po siedmej hodine. Smerujeme k nám už dobre známej chate Glitterheim (1 384 m n. m.). Tam vďaka dostupnosti teplej vody rýchlo zjedzme posledné ovsené kaše a dopijeme čaj. Okolo ôsmej sme už pripravení a odhodlaní stúpať. Počasie je stále nádherné: viditeľnosť je dokonalá. Na tomto mieste sa lúčime s tromi našimi spoločníkmi, ktorí si vybrali inú trasu do Spiterstulenu: nie cez vrchol Glittertindu, ale cez neďaleké sedlo Velsglupen (1650 m n. m.). Veľa šťastia a uvidíme sa o pár hodín!
Glittertind – výstup na vrchol
Trasa z chaty Glitterheim na Glittertind meria 6 kilometrov a vyžaduje si prekonanie 1050 metrov prevýšenia. Stúpanie sa začína prakticky hneď po opustení areálu chaty a je pomerne rovnomerné po celej dĺžke chodníka. Napokon, je to vidieť aj na mape – hustota vrstevníc sa dlho vôbec nemení. Tento jav potvrdzujú aj štatistiky zo Stravy – na jednotlivých kilometroch nastúpame postupne 170 m, 183 m, 180 m, 188 m. Terén sa zmierňuje až vo vyšších partiách Glittertindu – na posledných dvoch kilometroch musíme prekonať 103 a 124 metrov prevýšenia.
S pribúdajúcou výškou sa po ľavej strane otvárajú neuveriteľné výhľady na ľadovcom pokryté vrcholy a jazero Nedre Steinbuvann. Približne hodinu po odchode z chaty miznú aj posledné trsy trávy – ďalej už chodník vedie výhradne po kameňoch rôznych veľkostí. Zo všetkých strán nás teraz obklopuje mohutná skalnatá pustatina, takže stúpanie sa zdá byť monotónne a trochu únavné. Trasa je celkom dobre značená kamennými mužíkmi s namaľovaným červeným písmenom „T“. Samozrejme, nečakajte tu žiadne kamenné chodníky, aké tak dobre poznáme z turistiky vo Vysokých Tatrách.
Keď sme už pomerne vysoko, na oblohe sa začínajú formovať hrozivé mraky. Našťastie pre nás, ako rýchlo prišli, tak rýchlo aj odišli. Výhľad z vrcholu tak zostáva neohrozený. Vo výške približne 2200 m n. m. prichádzame k okraju obrovského ľadovca Gråsubrean. Na chvíľu sa tu zastavíme a s rešpektom pozorujeme masívnu plochu večného ľadu. Písal som o tom už viackrát, ale dovolím si to zopakovať: ľadovce majú v sebe niečo magické. Pri pohľade na ne cítim zmes rešpektu, nepokoja a ťažko opísateľného úžasu. Gråsubrean je mimochodom presne ten ľadovec, ktorý kedysi siahal až na vrchol Glittertindu, a vďaka tomu držal tomuto vrchu prvenstvo v Škandinávii.
Glittertind – vrchol
Od vyhliadky na ľadovec je to na vrchol už naozaj len kúsok. Glittertind (2 452 m n. m.) nakoniec zdolávame o 11:40, teda po približne 3,5 hodinách chôdze. Čas je to celkom dobrý, keďže kráčame s ťažkými batohmi – predpokladám, že naľahko by sme to zvládli oveľa rýchlejšie. Na vrchole je to priam rozprávkové! Smerom na juh máme úchvatný výhľad na najväčšiu skupinu ľadovcov v Jotunheimen (medzi nimi predovšetkým na ľadovec Veobrean) a na desiatky dvojtisícoviek. Zauímavé je to aj z druhej strany. Kým severné svahy Glittertindu sú veľmi mierne, z južnej strany zíva skutočná priepasť. Na dne tejto priepasti leží ľadovec Grotbrean, ktorý je malebne rozdelený na dve časti masívom s roztomilým názvom Trollsteineggje (2300 m n. m.).
Na vrchole Glittertindu si dávame dlhšiu prestávku na obed. Zapaľujeme plynové variče a o niečo neskôr už s chuťou jeme lyofilizované jedlo a zapíjame ho čajom. Jednou nevýhodou jedla v takýchto podmienkach (aspoň v mojom prípade) bola nutnosť obliecť si až štyri rôzne vrstvy oblečenia. Teplota na vrchole sa totiž pohybovala okolo 0 stupňov Celzia. Najedení a oddýchnutí pokračujeme v ceste. Na zostupovej trase stretávame niekoľkých našich krajanov, ktorí sú zjavne očarení vytrvalosťou našich statočných dievčat („S takýmito batohmi na vrchol? Je vidieť, že sú to Poľky!“).
Zostup z Glittertindu na chatu Spiterstulen
Z Glittertindu zostupujeme smerom k chate Spiterstulen. Aj z tejto strany vedie chodník cez veľkú kamennú pustatinu. Výhľady na sever sú naďalej skvelé a pomaly sa odkrývajú aj tie na západ. O niečo náročnejšie to začína byť približne vo výške 2000 m n. m. Čaká nás tu úsek strmého zostupu po sypkom, zradnom chodníku. Musíme sa maximálne sústrediť, najmä preto, že prekonanie tohto úseku nám neuľahčuje ani vyše desaťkilogramový batoh. Musím sa priznať, že toto miesto trochu naštrbilo našu morálku. V jednej chvíli si preto vyberám vhodný moment, zastavujem sa a vyťahujem z batohu čokoládu – osvedčený spôsob, ako si zlepšiť náladu a motiváciu. A naozaj, ďalej sa zostupuje akosi ľahšie. Pre nadšencov štatistík uvádzam zo Stravy, že na kilometri s týmto náročným zostupom sme klesli o celých 380 výškových metrov.
Približne vo výške 1700 m n. m. se terén výrazne vyrovnáva. Teraz kráčame pôvabnou dolinkou, stredom ktorej tečie na mape bezmenná rieka. Podklad je stále prevažne kamenistý, no miestami už začína prerastať prvá tráva. Krásne výhľady sa odtiaľto otvárajú smerom na západ. V jednej chvíli si uvedomujem, že sa mi v celej svojej kráse ukázal Galdhøpiggen, najvyšší vrch Nórska a náš cieľ na zajtrajší deň. Zostup je celkom príjemný: síce už trochu cítim v nohách prejdené kilometre, ale naokolo zavládla taká idylka…
Jedinou ťažkosťou v tomto úseku je prekročenie bezmennej rieky tečúcej stredom údolia. Na rozdiel od zdania, nájsť vhodné miesto nie je úplne jednoduché. V júli sú totiž rieky sýtené vodou z topiacej sa ľadovej pokrývky, a preto sú oveľa širšie, než by sa zdalo z máp. Na vlastnej koži sa o tom presvedčila Izka, ktorá v jednej chvíli s čľapotom skončila v zradnej riečke. Je to však tvrdé dievča, nič si z toho nerobí! Sám som jej chybu pomerne rýchlo zopakoval na ďalšom provizórnom brode. O niečo viac ako kilometer ďalej sme totiž museli prekročiť rieku Skauta, ktorá bola tiež oveľa širšia, než ukazovala mapa. Opatrne teda prechádzame z jedného kameňa na druhý a stále hľadáme najlepšiu alternatívu. V jednom momente sa odhodlám na riskantnejší krok, čo sa pre mňa končí šokovou terapiou v ľadovej vode. Našťastie je rieka veľmi plytká a skončilo sa to len mokrými topánkami.
Krátko po prekročení rieky Skauta prichádzame na rázcestie, kde sa náš chodník spája s trasou vedúcou z chaty Glitterheim cez sedlo Velsglupen. Tam nás už čakajú naši zvyšní traja spoločníci: Arek, Ania a Dominik. Dávame si spoločnú prestávku, vyhrievame sa na popoludňajšom slnku a jeme gumené cukríky. Občas sa pozrieme na Glittertind, ktorý sme nechali za sebou a ktorý z tejto perspektívy vyzerá ako celkom nenápadný kopec. Potom spoločne prekonávame posledných 350 metrov zostupu. V tomto mieste má už chodník podobu jasného, pomerne širokého chodníka. Zostup sprevádza po celý čas prekrásny výhľad na dolinu Visdalen, v ktorej plánujeme stráviť dnešnú noc.
Niečo po 17. hodine prichádzame na asfaltovú cestu spájajúcu Spiterstulen s civilizáciou. K chate prichádzame o niekoľko minút neskôr. S veľkou spokojnosťou si objednávam kávu – mám pocit, že po celom dni chôdze si ju zaslúžim ako málokto! Spiterstulen je mimochodom veľmi známe miesto medzi nórskymi horalmi. Preslávilo sa predovšetkým tým, že je vynikajúcou základňou pre výlety do vysokých hôr. Majitelia objektu uvádzajú, že v okruhu jednodňovej túry od Spiterstulenu sa nachádza až sedemnásť vrcholov presahujúcich 2300 m n. m. Samotná chata pritom leží pomerne nízko, vo výške 1111 m n. m.
Po káve prekonávame posledný úsek dnešného trekkingu, čo znamená, že sa jednoducho vzdialime o kilometer od chaty Spiterstulen. Táto chata, rovnako ako Glitterheim, má totiž exkluzivitu na organizovanie ubytovania v okruhu jedného kilometra od objektu. Ak chcete stanovať zadarmo, musíte ísť za tento okruh. Stanujeme na nádhernom mieste pri divokej a širokej rieke Visa. Niektorí odvážlivci sa idú dokonca okúpať do jej ľadových vôd. Ja patrím skôr k tým teplomilným, takže ich len pozorujem z diaľky. Neskoro večer sa do blízkosti nášho táboriska zatúlalo veľké stádo divokých sobov. Čo k tomu dodať – je tu krásne! A zajtra? A zajtra ideme na Galdhøpiggen!
Dátum výletu: 23. júla 2024
Štatistiky výletu: 19 km, 1115 metrov prevýšenia
Ďakujem Jaromírovi a Marte za nádherné fotografie, ktoré som použil v tomto článku! A ak hľadáte viac informácií o cestovaní po regióne Jotunheimen, kliknite sem.
Ďakujem, že ste venovali čas prečítaniu môjho článku! Ak chcete mať prehľad o novom obsahu, pozývam vás sledovať ma na Facebooku i Instagrame! Budem vďačný za každý lajk, komentár a zdieľanie. Ak považujete môj obsah za hodnotný a chcete ma podporiť, pozývam vás pozvať ma na virtuálnu kávu na buycoffee.to.
