Čo keby som vám povedal, že Tatry nie sú jediným slovenským pohorím, v ktorom sa vyskytujú dvojtisícovky? O niečo južnejšie, na druhej strane mohutnej Liptovskej kotliny, sa totiž rozprestiera masívny hrebeň Nízkych Tatier. Jeho najvyššie vrcholy – Ďumbier a Chopok – merajú postupne 2 046 m n. m. a 2 024 m n. m. Širšie známy je druhý z nich, a to kvôli umiestneniu najväčšieho lyžiarskeho strediska v celých Karpatoch na jeho svahoch. V tomto príspevku opíšem výpravu z obce Demänovská Dolina na oba spomínané vrcholy. Srdečne vás pozývam!
Obsah
- Štart z obce Demänovská Dolina
- Výstup na Krúpove sedlo (1 890 m n. m.)
- Ďumbier (2 046 m n. m.) – vrchol
- Hrebeňová túra z Ďumbiera na Chopok
- Chopok (2 024 m n. m.) – vrchol
- Zostup z Chopka
- Mapa výletu
Štart z obce Demänovská Dolina
Krátko po desiatej hodine prichádzame štyrmi autami na parkovisko P4 Lúčky v obci Demänovská Dolina (cca 940 m n. m.). V zimnej sezóne býva táto rozľahlá plocha takmer vždy do posledného miesta zaplnená autami. Dnes je tu však prázdno a za parkovanie sa dokonca nevyberá žiaden poplatok. Vo veľkej, 14-člennej skupine sa vydávame po zelenej značke. Trasa vedie Suchou dolinou pozdĺž riečky Demänovka. Prvé dva kilometre ideme po širokej poľnej ceste, pričom naberáme približne 200 výškových metrov. Vegetácia okolo chodníka je pomerne riedka, čo nám takmer od prvých minút túry umožňuje kochať sa idylickými panorámami najvyšších partií Nízkych Tatier. Pred sebou vidíme hlavný hrebeň a vľavo bočný hrebeň s vrcholmi ako Tanečnica (1 681 m n. m.) alebo Prašivá (1 667 m n. m.). Značenie chodníka je skôr priemerné, o čom sa presviedčam, keď sa mi po chvíľkovom nepozornosti podarí dokonca mierne zablúdiť.
Po dvoch kilometroch sa chodník zužuje a riečka Demänovka sa stáva nanajvýš potokom. O niekoľko minút neskôr vchádzame do hustého smrekového lesa a začíname o niečo ambicióznejšie naberať ďalšie výškové metre. Spod stromov vychádzame až na úrovni cca 1 420 m n. m. Krajinu okolo nás teraz tvoria posledné smreky, prvé trsy kosodreviny a trávnaté stráne. V tejto chvíli mi naplno dochádza, aké výnimočné je miesto, v ktorom mám tú česť byť. Suchá dolina na mňa robí obrovský dojem – obklopená majestátnymi hrebeňmi a prekrásne vyzdobená jesennými farbami. Ach… a tie obrovské priestory…
Mimochodom, Nízke Tatry sa považujú za divoké, ťažko dostupné hory, ktoré sú len v malej miere dotknuté ničivou rukou človeka. Rozhodujúca časť pohoria je chránená v rámci Národného parku Nízke Tatry, druhého najväčšieho národného parku na Slovensku (park má rozlohu 728 km², o 10 km² väčší je len TANAP – slovenský Tatranský národný park). Divokosť týchto hôr dnes pocítime len v obmedzenej miere – Ďumbier a Chopok sú predsa len vrcholy tešiace sa veľkej obľube.
Výstup na Krúpove sedlo (1 890 m n. m.)
Po opustení lesa začíname kondične najnáročnejšiu časť dnešného trekkingu: na vzdialenosti dvoch kilometrov totiž prekonávame až 500 výškových metrov. Spočiatku chodník vedie úzkym hlineným chodníčkom. Po niekoľkých minútach chôdze sa naša cestička mení na pevný kamenný chodník. Takto, početnými serpentínami, sa namáhavo šplháme hore svahom. S každým ďalším metrom výšky sa obrovský priestor Suchej doliny stáva ešte pôsobivejším. Vo výške cca 1 820 m n. m. našu trasu križuje žltá značka, vedúca po bočnom hrebeni, ktorý odbočuje severným smerom z vrcholu Krúpovej hole. Pri návšteve týchto končín je dobré vedieť, že z dôvodu ochrany prírody je tento chodník sezónne uzavretý od 1. októbra do 30. júna.
O 12:30 sa hlásime na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier, presnejšie v Krúpovom sedle (1 890 m n. m.), ktoré oddeľuje blízku Krúpovú hoľu (1 922 m n. m.) od Ďumbiera. Náš dnešný cieľ odtiaľto vidíme už veľmi jasne. Vrchol Ďumbiera je mimochodom veľmi charakteristický: z juhu mierny, zo severu useknutý strmým skalným zrázom. Mimochodom, takýto tvar vrcholovej kupoly sa mi z nejakého dôvodu bude vždy spájať s nórskym Glittertindom. Do tejto chvíle sme išli takmer sami, ale v sedle turistický ruch výrazne hustne. Niet sa čomu diviť: počasie praje a okrem nášho chodníka sa v Krúpovom sedle spája aj hrebeňovka z Chopka a trasa od Chaty generála Milana Rastislava Štefánika (veľmi obľúbená u ľudí zdolávajúcich Ďumbier z južnej strany). Okrem toho, výstup zo sedla je jediným oficiálnym spôsobom (na chodníku, teda legálnym), ako zdolať najvyšší vrchol Nízkych Tatier.
Ďumbier (2 046 m n. m.) – vrchol
V sedle sa vydávame po červenej značke, ktorá vedie časťou hlavného hrebeňa Nízkych Tatier. Úsek z Krúpovho sedla na vrchol Ďumbiera má dĺžku len jeden kilometer, vyžaduje prekonanie cca 120 výškových metrov a po celej trase vedie pohodlným kamenným chodníkom. Tento úsek teda prekonávame celkom svižne, túžiac už po krásnych výhľadoch a dobrom jedle na vrchole. Zaujímavosťou je, že časť turistov, ktorých stretávame, putuje v sprievode svojich miláčikov. Robia to úplne legálne – poriadok Národného parku Nízke Tatry je pomerne liberálny a umožňuje brať psov na chodníky pod podmienkou, že zvieratá budú na vôdzke a s náhubkom.
Na vrchol Ďumbiera (2 046 m n. m.) prichádzame niekoľko minút pred 13:00 hodinou, teda po necelých troch hodinách od opustenia parkoviska P4 Lúčky. Najvyšší bod Nízkych Tatier dosahujem spoločne s Martynou, Jaromirom, Jagodou a Zosiou. Zvyšná časť našej skupiny sa z Krúpovho sedla vybrala priamo na Chopok.
Na vrchole je pomerne veľa ľudí, ale našťastie sa nám darí nájsť kúsok voľného miesta na skale. Na vrchole sa nachádza charakteristický dvojkríž, jeden zo symbolov Slovenska, prítomný aj v štátnom znaku. Kríže tohto typu sem vraj prišli spolu s Cyrilom a Metodom ešte počas pokresťančovania Veľkomoravskej ríše v 9. storočí. Čo sa týka výhľadov, Ďumbier je rozhodne silných 10/10. Najväčší dojem robí panoráma severným smerom: neskutočne jasná línia Tatier a dole mohutná Liptovská kotlina. V popredí máme skalný zráz, ktorý prudko klesá k trom ľadovcovým kotlom. Z tej výšky robí veľký dojem aj dĺžka tunajších dolín, ktoré sa tiahnu bezmála 20 kilometrov!
Vľavo od Tatier vidíme v celej kráse Chočské vrchy s vyčnievajúcim Veľkým Chočom a za nimi Oravskú Maguru a Malú Fatru. Na západe v popredí vidíme ďalší priebeh hlavného hrebeňa Nízkych Tatier (s Chopkom na čele) a v diaľke Veľkú Fatru, ktorú sme mali možnosť spoznávať včera. Konečne na východe sa črtá Štiavnica (2 025 m n. m.), ktorú jedni považujú za bočný vrchol Ďumbiera, iní za samostatný vrchol, druhý najvyšší v Nízkych Tatrách. Na Štiavnicu nevedie žiaden značkový turistický chodník, ale dá sa na ňu prísť vychodeným chodníčkom. Pri pohľade ďalej týmto smerom uvidíme vrcholy východnej časti Nízkych Tatier – tzv. Kráľovohoľské Tatry. Na juhu je výhľad o niečo menej pôsobivý a rozprestiera sa na pásma patriace do Slovenského rudohoria (o. i. na Poľanu a Veporské vrchy). A kto vie? Možno na samotnom horizonte svieti maďarský Kékes?
Hrebeňová túra z Ďumbiera na Chopok
Na vrchole Ďumbiera trávime takmer 40 minút, pozorujeme výhľady a vyjedáme celý obsah našich batohov. Následne pokračujeme v pochode po hlavnom hrebeni smerom k nášmu ďalšiemu cieľu, Chopku. Vraciame sa teda do Krúpovho sedla a potom zostupujeme do pomerne hlbokého Demänovského sedla (1 756 m n. m.), ktoré oddeľuje Krúpovú hoľu od vrcholu Konské (1 875 m n. m.). Ideme teraz po červeno značenej časti najdôležitejšej slovenskej diaľkovej trasy – Cesty hrdinov SNP. Chodník je široký a pohodlný, preto naša hrebeňová prechádzka patrí k mimoriadne príjemným zážitkom. Po celej dĺžke chodníka sme obklopení fantastickými výhľadmi a úchvatne otvorenými priestormi.
Z Demänovského sedla začíname mierne náročný výstup na Konské. Chodník však nevedie na samotný vrchol hory, ale namiesto toho ho traverzuje z južnej strany. Takto vychádzame na malé sedielko oddeľujúce Konské od Chopka. Na tomto etape sa náš chodník mení na kamenný, pohodlný chodník. Pred nami je posledných 170 výškových metrov skondenzovaných do jedného kilometra chôdze.
Počas výstupu si našu pozornosť všimnú dvaja turisti: otec a syn. Syn sa zdá byť v hroznom stave: ledva stojí na nohách, nie je schopný hovoriť, trápia ho kŕče. Jeho otec sa ho zjavne snaží „dotiahnuť“ k vrcholu, ale vychádza mu to dosť krkolomne. Zastavujeme, snažíme sa nejako dohovoriť. Jazyky sú síce podobné, ale komunikácia so Slovákom ide ťažko. Rozhodneme sa teda zrýchliť, aby sme čo najskôr informovali o situácii záchranárov na vrchole. Bohužiaľ, v túto hodinu už na Chopku nie je žiaden medik. Vraciame sa teda k nešťastným pocestným – našťastie sú už o niečo vyššie. Napriek skoršiemu odporu otec volá záchranárov. Nakoniec obaja páni dosiahli vrchol Chopka a zamierili k lanovke. Hoci už bola mimo prevádzky, v núdzovom režime ju spustili a turisti boli bezpečne zvezení dole. Prečo o tom vôbec píšem? Ako varovanie, že hory sa nesmú nikdy podceňovať! Turisti, ktorých sme stretli, zjavne neboli kondične pripravení na vybranú trasu. Skončilo to len strachom, ale mohlo to dopadnúť oveľa horšie…
Chopok (2 024 m n. m.) – vrchol
Chopok (2 024 m n. m.) je naopak hora veľmi zastavaná: nachádza sa tu horná stanica lanoviek strediska Jasná (Rotunda Chopok), stožiar telekomunikačného vysielača, meteorologická stanica a horská chata Kamenná chata pod Chopkom. Gondoly fungujú aj mimo zimnej sezóny, čo umožňuje menej športovo zdatným turistom rýchlo sa dostať na hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Mimochodom, tunajšie lyžiarske stredisko vám môžem z celého srdca odporučiť. Lyžoval som tu tri dni – vo februári 2022. Tento výlet som si zapamätal ako jednoznačne najlepšiu lyžovačku v mojom živote, nepochybne atraktívnejšiu ako Szczyrk alebo Białka. Stálo to celé majetok, ale neľutoval som ani jeden minutý cent. Obrovský výber trás na oboch stranách Chopka, vynikajúca úprava, fenomenálne výhľady. Vážne, stojí to za to!
Po príchode na vrchol Chopka vchádzame do chaty, kde sa stretávame so zvyškom našej skupiny. Objekt vznikol v roku 1996, pôvodne slúžil ako ubytovňa pre pracovníkov zamestnaných pri stavbe lanovky. Časom tu zariadili elegantnú chatu s vyhliadkovou terasou. Keďže už umieram od hladu, objednávam si svoje obľúbené slovenské jedlo – vyprážaný syr s hranolkami. Možno málo rafinované, ale aké chutné a sýte…
Krátko pred 16:00 hodinou sa celá partia vyleje z chaty a vystupujeme na vrcholovú kopu Chopka. Ešte niekoľko metrov skalného výstupu a sme na druhom najvyššom vrchole Nízkych Tatier. Panoráma z Chopka sa výrazne nelíši od tej, ktorú sme mali možnosť obdivovať z Ďumbiera. Na vrchole hrdo vlaje slovenská vlajka a na severe jasne vidno celú líniu Tatier. A my? My po stýkrát s nadšením sledujeme, ako v sprievode zlatistej žiary slnko pravidelne mizne za líniou horizontu. Myslím si, že tento druh výhľadov sa neomrzí nikdy…
Zostup z Chopka
Štvrť hodiny po 16:00 hodine začíname zostup z Chopka. Všade naokolo sa stmieva a my pravidelne strácame ďalšie výškové metre po modrej značke. Ideme teraz pod lanovkou, pozdĺž pásov, kde v zime vedú lyžiarske zjazdovky. Chodník tu vedie po starostlivo upravenom kamennom chodníku, takže zostup je naozaj komfortný. Pri budove Von Roll Luková odbočujeme doprava na červenú značku. Idúc už v úplnej tme prichádzame k hornej stanici sedačkovej lanovky Rovná Hoľa. Sme teraz štyria – spolu s Martynou, Jagodou a Zosiou sme sa pustili dopredu, chcúc minimalizovať čas strávený na trekkingu potme.
Podľa mapy.cz vedie pod lanovkou chodník, ktorý nás v priamej línii dovedie do osady Záhradky. Nuž… Ako sa neskôr ukázalo, práve tu sa začína najťažšia časť dnešného trekkingu. Chodník je totiž strmý, slabo viditeľný a poriadne zarastený. Vskutku dobrodružných podmienkach pri svetle čeloviek teda strácame posledné metre prevýšenia. A aby sme si dodali odvahu a odplašili prípadné medvede… nahlas spievame nám známe vlastenecké piesne. Veď koniec koncov, máme víkend nezávislosti! Z kronikárskej povinnosti oznamujem, že zvyšok partia mal lepší nápad na stratu posledných metrov výšky. Zišli po lyžiarskej zjazdovke – o niečo okľukou, ale s menším množstvom kríkov na zdolávanie.
Z osady Záhradky prekonávame ešte kilometer mierneho zostupu po asfaltovej ceste a takto sa opäť dostávame tam, odkiaľ sme prišli – na parkovisko P4 Lúčky. Týmto spôsobom sa skončil prvý trekking v Nízkych Tatrách v mojej horskej kariére. Cítim niečo ako zmes satisfakcie a činorodosti. Mnohokrát som totiž pozoroval najvyššie partie Nízkych Tatier z Tatier, túžiac takisto na ne postaviť svoju nohu. Teším sa, že sa to konečne podarilo, a to v takých krásnych, priam magických podmienkach. Na druhej strane si uvedomujem, že som dnes neobjavil „divokú“ stránku týchto hôr. Ale nebojte sa, aj na to určite príde ten správny čas :D.
Dátum výletu: 10. novembra 2024
Štatistiky výletu: 19 km; 1 500 metrov prevýšenia
Ďakujem, že ste si našli čas na prečítanie môjho príspevku! Ak chcete byť informovaní o novom obsahu, pozývam vás sledovať ma na Facebooku a Instagrame! Budem vďačný za každý lajk, komentár a zdieľanie. Ak považujete môj obsah za hodnotný a chcete ma podporiť, pozývam vás pozvať ma na virtuálnu kávu na buycoffee.to.
