Zimný výstup na jeden z neoznačených vrcholov Veľkej koruny Tatier bol naším cieľom už pomerne dlho. Chceli sme začať niečím dostupným – aby sme získali prax, aby sme sa rozpozerali. Baranie rohy variantom od Téryho chaty sa na to hodia dokonale. Trasa je relatívne jednoduchá a postráda väčšie technické obtiaže. Vďaka fantastickému počasiu a priaznivým snehovým podmienkam sa nám v posledný februárový víkend roku 2025 podarilo cieľ splniť. Pozývam vás na čítanie reportáže z výstupu na tento krásny tatranský štít!
OBSAH
- Baranie rohy – všeobecné informácie
- Zo Starého Smokovca na Hrebienok
- Prístup k Zamkovského chate
- Malá Studená dolina a Téryho chata
- Výstup do Baranieho sedla (2 393 m n. m.)
- Baranie rohy v zime – finále
- Zostup z Baraních rohov do Starého Smokovca
- Mapa trasy
- Bibliografia
Baranie rohy – všeobecné informácie
- Baranie rohy sa nachádzajú vo Vysokých Tatrách a dosahujú výšku 2 530 m n. m. Je to jeden zo štrnástich vrcholov patriacich do Veľkej koruny Tatier.
- Baranie rohy ležia celé na slovenskej strane Tatier a nevedie na ne žiadna značená turistická trasa. Je to dôležité, pretože pohyb mimo značených trás je v slovenských Tatrách teoreticky zakázaný a hrozia zaň pokuty od pracovníkov parku.
- Baranie rohy vďačia za svoj názov charakteristickému tvaru. Hora má dva vrcholy, ktoré pri pohľade zo severozápadu (z poľskej strany) pripomínajú baraniu hlavu.
- Normálna cesta na Baranie rohy vedie od Téryho chaty cez Baranie sedlo. Výstup je technicky jednoduchý a až v záverečnej fáze vyžaduje prekonanie skupiny ľahkých skál (obtiažnosť 0+/I). Z tohto dôvodu sú Baranie rohy výbornou voľbou pre ľudí, ktorí začínajú svoje dobrodružstvo s neznačenými trasami v slovenskej časti Tatier. Práve tento variant popisuje tento príspevok.
- Do Baranieho sedla sa dá vystúpiť aj náročnejšou cestou (obtiažnosť II) od Chaty pri Zelenom plese cez Veľkú Zmrzlú dolinu.
- Prvý doložený výstup na Baranie rohy sa uskutočnil v septembri 1867 a jeho autorom je osobnosť mimoriadne zaslúžilá o rozvoj poľského horolezectva – kňaz Józef Stolarczyk spolu so spoločníkmi. Po ňom bolo neskôr pomenované blízke sedlo oddeľujúce masív Baraních rohov od masívu Čierneho štítu (2 429 m n. m.) – Stolarczykovo sedlo.
Zo Starého Smokovca na Hrebienok
Na parkovisko v Starom Smokovci (1 010 m n. m.) prichádzame okolo 8:00 ráno. Poplatok je 15 eur [stav k februáru 2025] a je potrebné ho zaplatiť kartou v samoobslužnom automate. Veľmi pohodlné! Človek by si povedal, že Slovensko je už zahraničie, a predsa vždy zabudne hodiť pár eur do peňaženky. Mojimi spoločníkmi na dnešnom výlete sú Martyna (čerstvo po včerajšej lekárskej skúške LEK), Jaromir a ďalšia debutantka na mojom blogu, Alicja (zhodou okolností sprievodkyňa SKPB Varšava). Teším sa, že sa nám podarilo zladiť v takejto skupine, pretože o spoločnom spoznávaní zimných Tatier sme hovorili už pred mnohými mesiacmi.
Po opustení parkoviska prechádzame centrom Starého Smokovca. Kráčame smerom k dolnej stanici pozemnej lanovky na Hrebienok, míňajúc budovy tohto mimoriadne príjemného mestečka. Starý Smokovec je považovaný za najvýznamnejšie letovisko na slovenskej strane Tatier. Kúpele sa dynamicky rozvíjajú od polovice 19. storočia a dnes sa tu nachádza dôležitý dopravný uzol, sídlo HZS a reprezentatívny Grand Hotel (založený v roku 1904 ako prvý tatranský hotel svetovej úrovne). Nad Smokovcom sa týči masívny blok Slavkovského štítu (2 452 m n. m.), ktorý je dnes perfektne viditeľný odvšadiaľ.
Po niekoľkých minútach opúšťame zástavbu Starého Smokovca a vydávame sa po zelenej značke na Hrebienok. Naša trasa vedie širokým chodníkom umiestneným medzi koľajami lanovky a asfaltovou cestou. Cesta je pohodlná a mierne stúpa, takže naše tempo je pomerne rýchle. Hoci je v kalendári február, podmienky sú zatiaľ veľmi jarné: na chodníku ani v jeho okolí nie je ani gram snehu. Výstup zo Smokovca na Hrebienok je dlhý približne 2 kilometre a zahŕňa necelých 300 metrov prevýšenia.
Prístup k Zamkovského chate
Na Hrebienok (1 285 m n. m.) prichádzame približne o 8:40. Nachádza sa tu celý komplex budov, z ktorých najväčšia hostí grandiózny horský hotel. Momentálne tu nie sú prakticky žiadni ľudia, ale v hlavnej sezóne býva na Hrebienku poriadne rušno. Za svoju popularitu vďačí najmä pozemnej lanovke, ktorá tu končí svoju jazdu (veľmi podobná tej, ktorú poznáme z Gubałówky).
Z Hrebienka pokračujeme po červenej značke – úseku Tatranskej magistrály. Ako sa na hlavnú magistrálu patrí, chodník je pohodlný a široký. Sklon terénu zostáva malý, takže výšku naberáme veľmi pozvoľna. Kráčame svižne lesom horného stupňa, len občas hodíme očkom na krásne viditeľný Prostredný hrot (2 449 m n. m.) a Lomnický štít (2 634 m n. m.). Dva kilometre za Hrebienkom robíme prudkú pravotočivú zákrutu a začíname traverzovať rímsu zavesenú medzi jednotlivými časťami Malej Studenej doliny. Sklon je stále mierny a vo mne ožívajú krásne spomienky – veď som tu bol len pred štyrmi mesiacmi, počas neuveriteľnej expedície na Ľadový štít.
Míňame ľadom pokrytý Obrovský vodopád a posúvame sa ďalej smerom k vyšším častiam Malej Studenej doliny. Chodník je v tomto úseku o niečo šmykľavejší, čo si vyžaduje zvýšenú koncentráciu. K očarujúcej Zamkovského chate (1 467 m n. m.) prichádzame okolo 9:30. Tu si dávame krátku prestávku na doplnenie energie a, čo je pri tatranských výletoch kriticky dôležité, hladiny kofeínu v krvi.
Malá Studená dolina and Téryho chata
Od chaty pokračujeme po zelenej značke vedúcej dnom nádhernej Malej Studenej doliny. Podľa môjho subjektívneho názoru je to jedno z najkrajších miest v celých Tatrách. Priestor tu na mňa robí obrovský dojem, z jednej strany uzavretý masívom Prostredného hrotu a z druhej steny mohutného Lomnického štítu. Asi 1,5 kilometra je zelená značka pomerne mierna, vedie cez hustú kosodrevinu. Potom chodník začína prudko stúpať, čo signalizuje začiatok intenzívneho výstupu do Kotliny Piatich spišských plies. Počas najbližších 1,5 kilometra budeme musieť prekonať 350 metrov prevýšenia. Pri namáhavom stúpaní vyniká masívna, takmer vertikálna Žltá stena, na ktorej sa nachádzajú jedny z najťažších lezeckých ciest v Tatrách.
Okolo 11:00 prichádzame k Téryho chate (2 015 m n. m.). Populárna „Terinka“ bola postavená v roku 1899 Maďarským turistickým spolkom a bola pomenovaná po zakladateľovi tohto spolku (a zhodou okolností prvom pokoriteľovi Prostredného hrotu a Pyšného štítu), Ödönovi Térym. Dnes je to najvyššie položená celoročná chata v Tatrách a tiež jedna zo štyroch, do ktorej všetok tovar vynášajú nosiči. V Terinke trávime asi pol hodiny, naberáme sily pred najnáročnejšou časťou dnešného výletu.
Výstup do Baranieho sedla (2 393 m n. m.)
Po opustení chaty si obúvame mačky a smerujeme priamo cez zamrznuté Prostredné Spišské pleso. Vybrať si správny smer nie je náročná úloha, pretože tu vedie veľmi viditeľná, vyšliapaná stopa prakticky až k samotnému vrcholu Baraních rohov. Podobné „autostrády“ v ľade vedú aj na ďalšie blízke hory – na Pyšný štít a na Ľadový štít. Nám stačí držať sa vyšliapaného chodníka.
Po opustení hladiny plesa je cesta ešte asi 200 metrov celkom mierna. Potom stopa začína prudko stúpať, čo si vyžaduje výrazne intenzívnejšie úsilie. Na vzdialenosti necelého kilometra je to až 300 metrov prevýšenia. Prístup je teda fyzicky pomerne náročný, ale zároveň rovnomerný a bez technických obtiaží. Spolu so získanou výškou sa panoráma Kotliny Piatich spišských plies a krásneho masívu Ľadového štítu stáva čoraz epickejšou. Pred sebou máme výhľad na trojuholníkovú stenu Baraních rohov a stopu vedúcu napravo od nej.
Záverečná fáza výstupu do Baranieho sedla vedie strmým žľabom a tvorí najintenzívnejšiu časť dnešného výletu. V tejto fáze už do snehu zasekávam aj druhý koniec cepínu, hoci, pravdupovediac, robím to skôr pre zábavu ako zo skutočnej nevyhnutnosti. Stopa je stále výborne vyšliapaná a silno zamrznutá, takže chôdza tu pripomína výstup po obrovských schodoch.
Do Baranieho sedla (2 393 m n. m.) prichádzame o 12:20, teda necelú hodinu po opustení Téryho chaty. Sedlo oddeľuje Baranie rohy od masívu Spišského štítu (2 481 m n. m.). Na druhej strane sa otvára pekná panoráma smerom k Veľkej Zmrzlej doline a Chate pri Zelenom plese, ktorá sa črtá hlboko pod nami. Zaujímavosťou je, že do sedla vedie vyšliapaná stopa aj z druhej strany. Na prvý pohľad je však jasné, že výstup z tej strany je oveľa náročnejší.
Baranie rohy v zime – finále
Zo sedla na vrchol je to už len „na skok“ – 140 metrov prevýšenia, ktoré prekonávame na vzdialenosti 300 metrov. Prvá etapa výstupu vyžaduje prekonanie skupiny ľahkých skál. Najcharakteristickejšie z nich vyžaduje zohnutie sa a prechod pod malým previsom. Miesto si vyžaduje sústredenie a použitie rúk, ale pre ľudí zvyknutých na pohyb v Tatrách by nemalo predstavovať väčšie ťažkosti. Za skupinou skál nás čaká prechod ďalším strmým žľabom. Je to druhý úsek na dnešnej trase, kde využívam tĺk cepínu.
Zo žľabu vychádzame na rozľahlú Baraniu galériu, teda mierny a široký úsek hrebeňa v bezprostrednej blízkosti vrcholu. Pri prekonávaní posledných výškových metrov sa v troch hlavách – Martyny, Jaromira a mojej – objavuje súčasne déjà vu. Panebože! Tento úsek vyzerá identicky ako vrcholový prístup na Glittertind, druhý najvyšší vrchol Nórska. Kto by si to pomyslel? Dvojičky hôr v tak odlišných pohoriach…
Na vrchol Baraních rohov sa dostávame o 12:45 – 1 hod. 15 min. od chaty, 4 hod. 45 min. z parkoviska v Starom Smokovci. Takže sme tu! Hlavný cieľ pre túto zimnú sezónu bol práve splnený! S veľkým uspokojením si robíme pamiatkové fotografie a kocháme sa nádhernou viditeľnosťou. Panoráma z Baraních rohov sa všeobecne nepovažuje za najúchvatnejšiu v Tatrách, ale pri dnešnej priezračnosti vzduchu aj ona robí neskutočný dojem. Na západe sa nad Kotlinou Piatich spišských plies týči majestátna stena Ľadového štítu, ktorá vzbudzuje rešpekt. Vľavo sa črtá Gerlachovský štít, zubatý Bradavica a jeho absolútny protipól – Slavkovský štít. Na severe zbadáme Belianske Tatry, kým na východe to, čo na mňa osobne urobilo najväčší dojem – masívna severná stena Kežmarského štítu a blízky Lomnický štít. Krása…
Zostup z Baraních rohov do Starého Smokovca
Na zimnom pohybe v Tatrách je niečo také, že mráz začína v určitom momente pôsobiť ako motivátor. Tak to bolo aj v tomto prípade. Po približne 20 minútach obdivovania sveta nám začína byť zima (dobre, neviem či všetkým, ale mne určite). Začíname teda zostupovať tou istou cestou, ktorou sme vystúpili. V tomto smere už sklon terénu pracuje v náš prospech a spôsobuje rýchlu stratu výšky. Po asi 45 minútach sa opäť hlásime v Terinke, kde dojedáme posledné zásoby a doprajeme si zaslúžený energetický nápoj (alebo ako tvrdí Jaromir – doping).
Keď opúšťame chatu, ukazuje sa, že počasie sa pomerne výrazne zhoršuje. Nad vrcholmi sa zhmotňujú tmavé mraky, slnko zachádza a všade sa robí veľmi pochmúrno. Fíha, ešteže sa to stalo až teraz! Mimochodom, čo sa týka počasia, v zime pozorujem presne opačnú závislosť ako v lete. Ak sa totiž predpoveď v zime nesplní, najčastejšie je to k lepšiemu – tak to bolo dnes (predpovedali mraky na celý deň), ako aj napríklad na Zawrate. V lete je to naopak. Predpovede pomerne často ukazujú plné slnko, a keď príde na lámanie chleba, máme hmlu a viditeľnosť na tri metre. Nuž, len taká voľná úvaha.
Jedinú zmenu oproti výstupu robíme na konci trasy, idúc po zelenej značke okolo Rainerovej chaty a zamrznutých Vodopádov Studeného potoka. Pri Dlhom vodopáde odbočujeme doprava, lesným prístupom prichádzame k Bilíkovej chate a späť na Hrebienok. Robíme si ešte rýchlu fotku s veľkým dreveným medveďom a smerujeme k Starému Smokovcu. K autu prichádzame okolo 17:00. Celú expedíciu sme teda uzavreli za deväť hodín, čo sa mi zdá ako veľmi slušný výsledok.
Baranie rohy si budem pamätať ako ďalší krásny akord zimnej sezóny 2024/2025. Tohtoročná zima nás možno nerozmaznala veľkým množstvom snehu, ale na počet víkendových dní s ideálnou viditeľnosťou sa rozhodne nemôžeme sťažovať. Nesmierne ma teší aj to, že mám to obrovské šťastie spoznávať hory s naozaj fantastickými, hodnotnými ľuďmi. Vďaka vám, priatelia! A samozrejme – do skorého videnia!
Dátum výletu: 23. februára 2025
Štatistiky výletu: 21 km, 1 800 metrov prevýšenia
Ďakujem, že ste si našli čas na prečítanie môjho príspevku! Ak chcete byť informovaní o novom obsahu, pozývam vás sledovať ma na Facebooku a Instagrame! Budem vďačný za každý lajk, komentár a zdieľanie. Ak považujete môj obsah za hodnotný a chcete ma podporiť, pozývam vás kúpiť mi virtuálnu kávu na buycoffee.to.
Mapa trasy
Bibliografia
- Marcisz Andrzej, Wielka Korona Tatr, Wydawnictwo Bezdroża, 2. vydanie, 2021
- Nyka Józef, Nyczanka Monika, Tatry Słowackie, Wydawnictwo Trawers, 12. vydanie, Latchorzew 2022.
